Takmer v polovici mája konečne odkladám rukavice a teplé svetre. S malým oneskorením, ale predsa zavítala jar (alebo rovno leto?) už aj ku nám na sever. Všetko je akési iné - ľudia sú vonku a opaľujú sa, smejú sa, rozprávajú sa (much wow!). Dokonca aj stromy, do ktorých som tu vkladala tú najmenšiu nádej, začali kvitnúť a vonku je akosi krajšie, farebnejšie... Posledné dni boli plné grilovania, piknikov, opekačiek a zaujímavých rozhovorov, z ktorých som si uvedomila štyri veci, ktoré ľutujem, že som nevedela pred tým, ako som sa do Bergenu nachvíľu prisťahovala.
1. v košoch sa dá nájsť všetko
Pár dní dozadu sme pri dumpster divingu spoznali baby, ktoré nás rovno pozvali na prvú grilovačku sezóny. O pár dní neskôr som už išla na "nočné nákupy" s jedným z dievčat, ktoré som spoznala práve na tej grilovačke. Ako sme sa rozprávali, prezradila, že počas celého roka čo tu je, neutratila za potraviny ešte žiadne peniaze. Tak si hovorím - okej, toto je síce vysoký level, ale celkom zvládnuteľný, keď človek nie je prieberčivý ako ja.
Neskôr sme prišli ku nej do bytu. Jednoizbák na rovnakom poschodí ako ja. Malý, ale za to preplnený vecami, ktoré tu považujeme za luxus - trúba, hriankovač, soundsystem, nábytok (okrem postele a stola :D)... Všetko z košov a úplne funkčné. Nakoľko sa na šesť mesiacov úplne neoplatí kupovať všetky tieto veci nové, vedieť o týchto praktikách o niečo skôr, mohla som mať aspoň trúbu, za ktorou často plačem, alebo poriadne turistické topánky. A viac peňazí na koncerty a cestovanie. Zatiaľ čo u nás sa pri košoch väčšinou pohybujú bezdomovci, tu je to v pohode pre všetkých. Ako pre študentov, tak aj pre pracujúcich domácich.
2. plechovky a plastové fľaše patria späť do obchodu
Zbierať popri dumpster divingu aj plastové fľaše a plechovky sa naozaj oplatí. Nie len, že sa vyčistí priestor, nakoľko sa zväčša povaľujú kade tade po chodníkoch a zastávkach - okrem toho ich obchody efektívnejšie recyklujú a ešte za to aj ľuďom platia. Cena za jeden kus je 10 alebo 25 centov. Možno to nevyzerá ako big deal, ale za jeden večer je v priebehu hodinovej prechádzky možné nájsť aspoň 20 kusov. Existujú ľudia, ktorí si len recykláciou plechoviek a plastových fliaš dokážu zarobiť celkom slušné peniaze.
3. na oblečení nezáleží
Na čom záleží je pohodlie. Zatiaľ čo na Slovensku/v Česku sa ľudia ešte stále predbiehajú v tom, kto je oblečený štýlovejšie - tu je to všetkým jedno. Je jasné, že mainstreamových obchodov s oblečením je tu kopec, ako kdekoľvek inde, no ľudí väčšinou stretnete len v športovom outfite. A to nielen vonku, keď sa prechádzajú po kopcoch, ale kdekoľvek - v škole, v reštauráciách... Samozrejme, ako na všetko, tak aj tu sa nájdu výnimky a prednášajúci si tie rifle na seba dajú. Ja som samozrejme prišla s kufrom plným blúzok a riflí, čo som hneď oľutovala a postupne som to vymieňala za pohodlnejšie oblečenie. Myslím, že cesta späť už pri návrate nenastane.
4. hlavne žiadne formality
Nadväzujúc na to, že nikomu nezáleží na tom, či prídete do školy v teplákoch, Nórsko, spolu s ostatnými nordickými krajinami, sa stráni akýchkoľvek formálnych výrazov - bez ohľadu na to, či ste univerzitný profesor, alebo kráľ. Platí tu takzvané The Law of Jante. Nie je to zákon v legálnom slova zmysle, ale skôr akýsi formát správania sa. Podľa neho si o sebe nemôžeš myslieť, že si viac ako ktokoľvek iný. Rovnosť sa uplatňuje v takmer všetkých vzťahoch.
Napríklad keď chalan pozve dievča na večeru, je normálne, že ona si zaplatí za seba. Keď píšete niekomu e-mail, je normálne začať "Hei!". Keď ste niečo spravili nad očakávania - spravili ste to dobre; ak ste to spravili trochu zle - spravili ste to dobre. Keby som to vedela skôr, nepísala by som prednášajúcim a iným osobám pôsobiacim na univerzite krkolomné formálne e-maily, na ktoré aj tak vždy prišla iba odpoveď "Hei Lucia" (a necítila by som sa zvláštne, keď mi na prácu prišiel feedback ako "it's ok").
Vedieť tieto štyri veci dopredu myslím, že by bol môj pobyť o niečo zaujímavejší... A najmä jednoduchší. Oni si to tí škandinávci robia celkom pohodlnejším a jednoduchším! No radšej si to uvedomiť neskôr, ako nikdy. Teraz však bude o to ťažšie sa vrátiť do starých koľají, nakoľko môj čas v Nórsku sa pomaly blíži ku koncu. Čas, o ktorom som si posledných päť mesiacov myslela, že je ho viac ako dosť, mi už nedokáže vystačiť na všetky tie nevyškrtnuté veci z môjho bucketlistu. Ešte však stále ostáva na týchto pár týždňov mnoho dlhoočakávaných plánov, ktoré z tohto úžasného pobytu spravia ešte lepší a ja sa už neviem dočkať, ako sa s vami podelím o ďalšie zážitky a skúsenosti!
♡ gave
