Toto som ja na hrebeni Nízkych Tatier. Na mieste, o ktorom som v prvej polovici tohto roka ani len netušila, že existuje. Niekde 80 kilometrov od štartu a 30 kilometrov od cieľa v obci Donovaly. Ale o tom inokedy. Tento príspevok je o nevydarených ambíciách, ktoré ma na takéto krásne miesta priviedli. Nedávne vďakyvzdanie a pár prebdených nocí ma prinútili zamylieť sa nad všetkými mojimi veľkolepými plánmi pre rok 2020 a vysloviť vďaku za to, že nevyšli.
svet sa zatvára
Vlasy som si išla vytrhať! Dobre, možno nie až tak radikálne (svoje vlasy mám celkom rada), ale určite mi bolo veľmi smutno, keď sa svet začal ponárať do pandémie. Práve som sa vrátila z Indonézie. Už pred touto cestou som rozmýšľala, ako stráviť leto po ukončení môjho štúdia. Plány som mala veľkolepé:
- Trek v Anglicku.
- Rôzne organizácie ponúkali dobrovoľnícke príležitosti, kde by som sa mohla okrem iného naplno venovať surfovaniu.
- Ešte viac surfovania!
- Roadtrip po Spojených štátoch.
A namiesto prevádzania týchto plánov do reality som len sedela každý deň pri televízii a dívala sa, ako sa svet uzatvára. A napokon sa uzavrelo aj Slovensko a naše domácnosti. A tak začali ubiehať dlhé dni a dlhé noci.
Bol to môj posledný semester štúdia a predstavovala som si ho inak. S kamarátmi a kamarátkami v našom obľúbenom pube v rámci terapeutických utorkov, ktorých tradíciu sme si vybudovali. Dlhé dni pri písaní bakalárky v knižnici. Menučka v obľúbených podnikoch, s ktorými som strávila posledné štyri roky. Sem-tam nejaký výlet pre udržanie psychického pohodlia. No a napokon - štátnice a odchod kade ľahšie!
čo bolo predtým
Namiesto toho som začiatkom júna ostala stáť pred otázkou - čo som robila, keď som nerobila a neučila sa? Taký ten moment zaváhania, v ktorom sa ocitnete po odovzdaní niečoho, čím ste v poslednej dobe trávili 90% z bežných dní. Sloboda. Prázdnota. Voľnosť. Skľúčenosť. Radosť. Zúfalstvo. Asi takéto slová by som použila pre opísanie vtedajších pocitov. Čo ďalej? Ako ostať pri zmysloch?
Vždy som bola typ osoby, ktorá nedokázala obsedieť na jednom mieste. Pokiaľ existovala možnosť ísť niekam, snažila som sa spraviť všetko pre to, aby som mohla ísť. Odmalička som bola zvyknutá cestovať a na strednej škole sa to už s dospelosťou stalo prirodzenou súčasťou môjho života spolu s neustálym plánovaním. Bolo to všetko tak jednoduché. Zbaliť sa a ísť. A zrazu nebolo kam ísť. Zrazu nebol čas na plány, lebo situácia sa menila nie zo dňa na deň, ale z hodiny na hodinu.
A vlastne bolo, len som si to nedokázala uvedomiť. (Taký moment, kedy sú všetky dvere zatvorené a nevnímate tie jedny otvorené.)
ako ostať pri zmysloch
V určitom momente som si spomenula na to, že ešte stále existujú slovenské hory, tá jedna charakteristika krajiny, ktorou sa tak radi všetci pýšime. Čo-to zo sveta by som mala pochodené, no svoje návštevy Vysokých Tatier by som spočítala na prstoch jednej ruky. Najprv sme s kamarátmi postupne prešli hrebeňom Malej Fatry. Ako vtedy správne poznamenala moja kamarátka D., po takom dlhom treku ťa už hore-dole výstup na nejaký kopec len tak neuspokojí. Mala pravdu, skúsila som to potom párkrát a nestálo to za moc. Začala som vyhľadávať väčšie výzvy. Prišlo pár dní v českých Jeseníkoch. Ztadiaľ na pár dní do Vysokých Tatier. Tam som sa počas cesty dozvedala od náhodných ľudí viac a viac o Nízkych Tatrách. Po pár týždňoch vo Francúzsku prišiel čas na ne. Nasledoval hrebeň Západných Tatier. A posledným tohtoročným cieľom malo byť dokončenie načatej Tatranskej Magistrály, no to mi prekazilo zranenie.
Lekciou roka 2020 je bezpochyby to, že nemôžeš ísť všade, no stále by si mal ísť všade, kam môžeš (ďakujem Charlesovi Finchovi za jeho slová). Neprešla som tento rok kus sveta, ako som plánovala, no zato som prešla po vlastných celkom veľký kus svojej rodnej hrudy. A som vďačná za plány, ktoré nevyšli. Naučili ma objaviť a bližšie spoznať seba skrz situácie, o ktorých som ani nepomýšľala, že by som sa v nich mohla ocitnúť (napríklad oný 80-ty kilometer mojej púte hrebeňom Nízkych Tatier či skutočná ostrosť Ostrého Roháča). Umožnili mi vidieť krásu krajiny, ktorá ma obklopuje - nech to znie akokoľvek klišé. Dokázala som si, že viem prekonať výzvy, ktoré sa donedávna mne i môjmu okoliu v súvislosti so mnou zdali bizarné. Naučila som sa, že žiť v prítomnosti je viac, než žiť v plánovaní na najbližšie dva mesiace.
(Ukázali mi tiež, akými skvelými ľuďmi sa obklopujem - takými, čo ma neváhali podporiť v každej jednej veci, ktorú som si napokon zaumienila, ale tiež vypočuli ma aj keď som už nevládala ďalej a chcela som len plakať. Za nich som obzvlášť vďačná, ale to už je vďaka za ľudí dobrých a nie veci zlé. :-))
A čo je najhlavnejšie - naučila som sa, že vždy sa dajú nájsť nejaké reasons to stay alive (inšpirované knihou, ktorá ma tento rok udržala pri zmysloch).
vďaka za veci zlé
Rozmýšľať nad vecami, ktoré nevyšli podľa plánu je náročné, nieto ešte za ne ďakovať. Znie to zvláštne, že? A predsa sa z tých chvíľ hnevu a beznádeje vyvinuli častokát príjemné momenty. Tento rok sa stalo tiež množstvo vecí, s ktorými som sa ešte stále nevyrovnala a nachádzať na nich niečo, za čo môžem byť vďačná, mi príde absurdné. A vlastne o tom by to ani na konci dňa nemalo byť. Na konci dňa by to malo byť o tom, že život proste ide ďalej a stojí za to sa jeho nešťastným súhram udalostí nejak prispôsobiť, lebo aj tak ich neovplyvním.
Ďalšie plány a príležitosti, ktoré tento rok nevyšli a som za ne vďačná:
- Vyhoretie. Teda to vyšlo. O tom sa dá písať samostatná kapitola a možno aj niekedy príde. Vyčerpanie a úzkosti, ktoré som pociťovala na dennodennej báze z nevybalansovaného trojuholníka škola-práca-život, a súhra udalostí ma donútili vzdať sa prác a projektov, do ktorých som investovala všetok svoj čas. No a zvyšok príbehu je už vyššie.
- Nedostala som sa na druhý odbor, ktorý som tiež chcela študovať. Z toho som bola poriadne naštvaná z viacerých dôvodov. No na druhú stranu teraz, pol roka po výberových konaniach a v polovici prvého semestra odboru, ktorý som beztak chcela viac konštatujem, že dobre tak! Dvom odborom by som asi nebola schopná venovať toľko času a pozornosti, aby som si z nich odniesla čo najviac.
- Podcenila som prípravu na pohovor na pozíciu Mládežníckej delegátky SR pri OSN. Prekvapivo - nevybrali ma! V tom momente mi to už bolo viacmenej jedno, ale spomínajúc na energiu, ktorú som venovala príprave materiálov do prvého kola a plánov, ktoré som pre túto funkciu mala, mi to bolo samozrejme ľúto. Ostalo mi tak viac času pre samú seba a aj vďaka tomu mohli vyjsť vyššie zmienené dobrodružstvá.
- Sťahovanie späť do môjho rodného mesta bolo vždy mojou nočnou morou. Tento rok som však nedostala na výber. Po ohlásení ďalšieho dištančného semestra sme sa so spolubývajúcimi rozhodli, že náš dream byt v centre Brna pustíme, pretože ekonomicky to nedávalo inak zmysel. Boli to ťažké chvíle. Avšak vďaka presťahovaniu sa som sa konečne naučila samostatnému životu a hospodáreniu. A okrem toho si ma našla moja vysnívaná práca - v kníhkupectve!
♡ gave
