Už hodinu sedím na zastávke autobusu a obávam sa, že čo ak nepríde. Je to jediný, ktorý spája dedinu Taborno na severe ostrova Tenerife a malé mesto La Laguna ešte v tento deň. Bez neho som stratená. Spomínam na všetky tie razy, kedy som sa ocitla v podobnej situácii a ľudia v rôznych kútoch sveta mi len tak ponúkli odvoz. Teraz to vyzerá, že si tie dve hodiny odsedím, no za ten nádherný výhľad na majestátne hory parku Anaga sa nehnevám. Stav absolútneho pokoja sa však v pár minútových intervaloch strieda so stavom beznádeje - čo ak tu budem musieť prenocovať? Stihnem lietadlo?
Keď som už konečne chcela spraviť výnimku z nepožičiavania si áut počas sólo výletov, požičovne mi pred nosom vztýčili prostredný prst. Nu, nie je ľahké plánovať všetko na poslednú chvíľu a už tobôž nie v počas dní, kedy majú Španieli rovno dva štátne sviatky, ktoré si v spojení s víkendom radi užívajú na Kanárskych ostrovoch. Informácia o vybookovaných autách bola pred odchodom len ďalšou zlou v poradí. Od kúpy letenky sa všetko komplikovalo.
Desať minút pred príchodom autobusu do La Laguny sa však preukázala i španielska pohostinnosť. Tri slečny, sťa by Donna and the Dynamos, pristavujú svoje auto a ponúkajú mi možnosť zviezť sa do La Laguny. Najprv zdvorilo odmietam, no na svojom rozhodnutí nástoja a tak nasadám do auta. Z reproduktorov znie reggaetón ako za starých dobrých čias, keď som v Španielsku žila. Dobrodružstvo sa pomaly chýli ku koncu.
Spomínam na výlet za polárny kruh v roku 2018, kedy pred odletom rovnako prichádzalo mnoho zlých informácií a ja som bojovala s rozhodnutím, či sa na cestu nevykašľať. Nevykašľala som sa a dopadlo to nad očakávania. Možno práve tam sa zrodila moja tvrdohlavosť a odhodlanosť vyraziť na cestu cez všetky prekážky. Zrušenie cesty tak o takmer tri roky neskôr nebola aj vďaka tejto skúsenosti možnosť.
So Španielkami vediem lámanou španielčinou rozhovor o mojej ceste a živote. Nerozumejú, prečo sa žena v mojom veku vydáva na sklonku zimy sólo batôžkovať po Tenerife. Ja tomu rozumiem až príliš dobre, no je to pocit, ktorý sa slovami nedá opísať. Batoh na chrbte a ruky plné času (aj slobody). Na týchto cestách neexistuje plán, existuje iba moment a chcem si ho vychutnať naplno. Chcem uniknúť od toho, čo sa odomňa spoločensky očakáva, pretože mi to absolútne nedáva zmysel. Darí sa mi to až príliš dobre. Dni sú neopísateľne dlhé a zároveň príliš krátke. Občas rozmýšľam, ako je možné, že som toho stihla toľko, inokedy si pred spaním vyčítam, že sa dalo určite stihnúť viac.
Prvé dni som trávila v surf domčeku na útese neďaleko Playa de los Cristianos. Tieto dni boli naplnené zábavou viac než tie, čo nadchádzali. Na domčeku mimo mňa bývalo šesť ďalších ľudí z rôznych končín a zanedlho sa z nás stali priatelia. Party waves, večery plné vedomostných hier, či spoločné varenie, ktoré im predchádzalo. Oputila som svoju komfortnú zónu a našla som komfort v momente, v komunite, ktorá ku životu pristupuje zodpovedne, no rozprávanie o pozitívnych veciach a snoch prevláda nad negatívami a sťažovaním si. To je miesto, kde sa cítim najlepšie.
Baví ma ten pocit ocitnúť sa medzi novými ľuďmi a musieť tak opustiť moju komfortnú zónu nadväzovaním nových vzťahov, ku čomu sa za prítomnosti inej blízkej osoby len tak neodvážila. Počúvať príbehy ľudí a čo ich viedlo na miesto, kde sa aktuálne nachádzajú je vždy fascinujúce. Či už je to obyčajná náhoda, syndroóm vyhoretia, chuť objaviť svet, či čokoľvek iné, zakaždým z týchto rozhovorov čerpám motiváciu i odhodlanie.
Menej, až na výnimku španielskych Donna and the Dynamos, mi to už vychádza v druhej časti výletu. Na hosteli v Santa Cruz stretávam opäť ľudí, mladších i starších, rôznych národností. Naše rozhovory však zväčša končia po predstavení krátkych motivácií, ktoré ich priviedli do aktuálneho cieľa. Väčšina z nich sú digitálni nomádi a na ceste sú už niekoľký týždeň.
Z hostela som popri práci podnikala cesty do rôznych kútov severnej časti ostrova. Na jedinú pláž s bielym pieskom Las Teresitas, ktorá je pre Tenerife priam ikonická, za strmými útesmi a sopečnými plážami, za dúhami, či do vzácneho vavrínového pralesa, ktorý je tu jedinečne zachovaný. Cítim sa milo prekvapená, že byť tu bez auta napokon vôbec nie je hendikep. Autobusy tu spoľahlivo fičia a prekážkou im nie sú ani úzke cesty vo forme prudkých serpentín, ktoré lemujú strmé útesy. Hovorí sa, že Tenerife je európskym Hawaiiom. Ja by som ku tomu pridala ešte aj Austráliu či Kaliforniu.
Nie je tajomstvom, že väčšina dobrých nápadov vzniká pod vplyvom alkoholu. I druhý výlet na Kanárske ostrovy (v roku 2019 to bola Fuerteventura) bol dôsledkom náročného triezvenia po nie úplne plánovanej párty. Niekto s opicou vylezie na jednu z najvyšších štrnástich hôr na svete na jeden šup, niekto naplánuje dokonalý únik do tepla. O prekonávaní nemožného však možno hovoriť stále. Pre niekoho je prekonaním nemožného vstať ráno z postele. A to je v poriadku. Limity sú osobné.
No teraz sedím v aute späť do La Laguny a zajtra ma čaká poldenná cesta na Slovensko. Po niekoľkých dňoch v Makaronézii (skupina vulkanických ostrovov v Atlantickom ocáne, kam sa radia i Kanárske ostrovy) odchádzam späť za snehom. Návraty sú vždy ťažké, ťažšie než odchody, a to najmä z miest, kde ráno surfuješ, poobede sa brodíš pralesom a večer popíjaš cañu a vychutnávaš si papas bravas. Návraty sú ťažké, no na to sa nikto nepýta, pretože je tabu hovoriť o tom, že niekde niečo nefunguje a únik je nevyhnutný. Svoju myseľ tak počas cesty a následnej večere v Santa Cruz zamestnávam radšej tým čo bolo a čo to znamená pre moje ďalšie cesty.
A že čo to pre tie ďalšie cesty znamená? Teraz asi len toľko, že záverečný edit článku robím počas šesťhodionovej cesty ku Indickému oceánu, na kraj Arabského polostrova. Ale to už je iný príbeh a teším sa, keď vám o ňom poviem viac.
♡ gave
