Prvý pohľad na zasnežené Vysoké Tatry z vlakovej stanice v Poprade pripomína scénu z filmov režiséra Wesa Andersona. Obzvlášť pri brieždení, keď obloha chytá jemný ružovo-fialový nádych, no nielen vtedy. Napokon lovecký zámoček princa Hohenlohe v Tatranskej Lomnici to dotiahol až na Instagram @accidentallywesanderson. Aj to je tatranské každodenno.
Tento nádherný pohľad prekladám úvahami Alda Leopolda, lesníka žijúceho v prvej polovici dvadsiateho storočia. Vo svojom diele sa zamýšľa nad divokou prírodou, dôležitosťou aj tých najmenších väzieb v ekosystémoch a ľudskou činnosťou. Získava si ma každým jedným slovom, no obzvlášť sa pozastavím pri vete:
"Musí to byť chudobný život, ktorý dosiahne slobodu od strachu."
Slnečné lúče do Veľkej Studenej doliny tak skoro nezavítajú. Predsalen, je zima a je ešte len osem hodín. Čas, kedy slnko len nesmelo zíva nad horizontom. S chýbajúcimi slnečnými lúčmi, ktoré sa zatiaľ len jemne opierajú o úpätie mohutných štítov je januárová zima chladnejšia, preniká až do špiku kosti.
Až na dvoch lyžiarov, ktorí ma na začiatku cesty míňajú, a jedného nosiča, ktorého míňam ja, je dolina veľmi opustená, nikde ani nohy. Nezvyčajný pohľad na Vysoké Tatry, ktoré si za uplynulé dve sezóny získali popularitu aj u ľudí, ktorí by ich za normálnych okolností nenavštívili. Toto ticho, jemne prerušované mojim horským playlistom, mi v hlave víri najrôznejšie myšlienky.
V duchu si hovorím, že by som mala viac písať, aj o tomto každodenne. Ako späť za mojich nórskych čias. Pretože ženúc sa za zážitkami a cestami na jedinečné miesta sa zabúdam sústrediť na tie malé momenty, ktoré každodenne zažívam, či tie miesta, ktorými kažodenne prechádzam. Pobyt v Tatrách nevnímam ako nejakú zvláštnosť. Napokon, za ostatné roky som tu strávila mnoho času a ušla mnoho kilometrov. A predsa sú stále tak úchvatné a plné príbehov.
Príbehov a histórie, ktoré nepíše len príroda, ale aj ľudia. A pritom to teraz tak vôbec nevyzerá. Sú opustené, tak nezvykle zvlášne prázdne. Nebyť malých odtlačkov nesmekov v snehu, človek by dospel k záveru, že sem ľudská noha nevkročila už nejaký týždeň. Akoby tu vždy stáli samé a nedotknuté. Akoby ich históriu písali vietor a ročné obdobia.
Na um mi prichádza myšlienka o strachu, ktorú som čítala ráno. Viaceré chodníky som už prešla osamote a na mnohých z nich som trávila väčšinu dní bez prítomnosti akýchkoľvek ďalších turistov. Len ja, môj ruksak, vietor vo vlasoch. Nehovorím, že mi vždy bolo všetko jedno, no bolo to iné. Tentokrát mi tá nezvyčajná opustenosť populárneho turistického chodníka v zasnežených Tatrách miestami naháňa strach. Možno je to existujúcim lavínovým nebezpečenstvom alebo miestami miznúcou stopou, z ktorej sa pri troche nepozornosti môžem odkloniť. Možno je to to šero spôsobené ročným obdobím a páliaca zima.
Aj každodenno môže naháňať strach. Vďaka Aldovi Leopoldovi ho však už nevnímam ako slabosť, ale naopak ako bohatstvo života, že sa nebojím vstupovať do zdanlivého neznáma a objavovať svet. Učiť sa novým veciam, novým vnemom. Zbierať zážitky, aby moje konverzácie s inými nemuseli byť o korone. A to ma upokojuje.
Alebo sa mýlim a Leopold sa mýlil tiež, ale túto možnosť si pre moje dobro v danom momente nechcem pripustiť.
♡ gave
