Čo ti prvé napadne, keď sa spomenie Omán? Sultanát? Absolutizmus? Ropa? Islam? Púšť? Nepokoje za juhozápadnými hranicami v Jemene? Je to pravdepodobne taký základný súbor informácií, ktorý túto krajinu stereotypne definuje. Omán je však tiež vľúdnosť a pohostinnosť, jedinečné prírodné úkazy, čistá arabská architektúra a kultúra, ktoré som v priebehu cesty poctivo dokumentovala na mojom Instagrame @lucia.gave. Omán sú tiež príbehy ľudí, ktorí píšu príbeh tejto krajiny ako celku. A toto je príbeh o nich.
v Ománe je každý tvoj priateľ
"Lucia!" začujem v momente, kedy sa po chvíli v oceáne odchodlám ísť urobiť zopár fotiek. Nachádzame sa na pláži Fazayah neďaleko Salály, ktorá je miestnymi považovaná za najkrajšiu v celom Ománe, ba i za jednu z najkrajších na Arabskom polostrove. Dobre viem, komu hlas volajúci moje meno patrí - miestny sprievodca a náš vodič, ktorý nás celý deň sprevádzal po prírodných krásach oblasti Dáfur. Odetý v tradičnej arabskej dišdaši sedí v tieni skál. Nie je sám.
Na prácu nachvíľu zabúdam a vyberám sa za ním. Nie je sám. Je s ním jeho kolega, naša česká sprievodkyňa a ďalší Ománec. Vodič ho predstavuje ako svojho nového priateľa, hoc sa stretli len pred pár minútami. "V Ománe je každý tvoj priateľ," vysvetľuje mi. Ešte ani nesedím pri nich na zemi v tradičnom sede pripomínajúci turecký sed, už predomnou stojí šálka sladeného čierneho čaju. Domáci chlieb a chutný lukaimat nasledujú. Vzadu, v provizórnej kuchyni za kameňom, je pripravené aj ťavie mäso a práve ulovená ryba. Ďalšia skúsenosť, ktorá potvrdzuje, že Ománci vynikajú svojou pohostinnosťou a aj na Slovensku sa od nich máme čo učiť.
Rodina šoférovho (a teraz už aj môjho, lebo sme predsa v Ománe) nového priateľa je z hôr. Hory boli ešte donedávna domovom pre väčšinu obyvateľov Ománu, podobne ako púšť Rub al-Kháli miestnymi nazývaná skrátka "Piesky" pre Saudov. Až do 70. rokov 20. storočia bol Omán na rozdiel od svojich susedov prakticky úplne izolovaná krajina. Chabé medzinárodné vzťahy, nízka vzdelanosť, neexistujúci cestovný ruch, sotva desať kilometrov ciest a ľudia, ktorí ani nevedeli, kedy sa narodili. Do roku 1970 sa zaznamenával iba deň narodenia. Zmeny priniesol sultán Kábus bin Saíd.
na ceste za lepším životom
Neskôr najdlhšie vládnuci panovník na Strednom východe a v arabskom svete sa stal sultánom po tom ako v úspešnom prevrate pripravil o moc svojho otca s cieľom otvoriť Omán svetu a využiť nerastné bohatstvo krajiny na modernizáciu. Na historické detaily tu príliš nie je priestor. Dôležité v tomto bode je však dodať, že aj napriek svojej izolovanosti však Omán prekypuje bohatou históriou, obchodníctvom (hlavne obchod s voňavým kadidlom a Kadidlová cesta ako ekvivalent Hodvábnej cesty), či vynikajúcim inžinierstvom (unikátne zavlažovacie systémy faladž).
Ľudia, ktorých počas týždňa v Ománe stretávam, sú prvou generáciou, pre ktorú boli zmeny sedemdesiatych rokov citeľné. Kampaň sultána Kábusa o potrebe vzdelania pre rozvoj krajiny bola náročná, no úspešná. Do veľkej miery sa mu podarilo prelomiť tradičný spôsob života v horách. Zatiaľ, čo rodičia mojich nových priateľov ani nevedia, koľko majú rokov, oni nielenže úspešne dosiahli vzdelanie, no aj precestovali značnú časť sveta. Krajina prosperuje a Ománci sa tvária spokojne, pričom to nevyzerá ako spokojnosť, ktorú by im nadiktoval sultán.
Miestna sprievodkyňa, ktorá s nami cestuje do mesta Salála, získala vďaka štipendiu svoj akademický titul na univerzite v Spojených štátoch. Do zahraničia vycestovala so svojim starší bratom, mehramom, čo znamená niečo ako strážca z najužšieho kruhu rodiny tak, ako to islam vyžaduje. Smeje sa, že jej brat ju očividne nemal v záujme príliš ochrániť, pretože si v Spojených štátoch počas štúdia našla manžela. Priviesť ho domov a predstaviť ho rodine v počiatkoch vojny v Iraku, kedy sa Američania v očiach Arabov stali nepriateľmi, nebolo najjednoduchšie. No netrvalo dlho a jej rodina si ho obľúbila Dnes žije napoly v Amerike a napoly v Ománe, kde sprevádzaním turistov akými sme my prispieva k rozvoju cestovného ruchu, z ktorého Salála primárne profituje. Stále však s úsmevom na perách spomína na časy, keď si namiesto učebnice mohla listovať svoju obľúbenú knihu, pretože jej mama aj tak nemohla odlíšiť obsah knihy.
O deň neskôr nám náš vodič odetý v tradičnej dišdaši rozpráva o svojom pláne navštíviť Slovensko a neskôr precestovať značnú časť Európy. Už si nadšene zháňa priateľov do výpravy, no zároveň nosí v srdci strach zo xenofóbie. V Poľsku a Česku sa mu však páčilo a najradšej by už opäť niekam vycestoval. Inšaláh, keď krajinu ovládnu monzúny karíf.
Dlhodobú izolovanosť cítiť aj mimo hotela. Usadlosti pripomínajú skôr osady, obľúbené reštaurácie sa nachádzajú v šiatroch, ktoré by nejeden Európan bez mihnutia oka odsúdil. Inak tomu nie je ani v meste Salála, ktoré je tretím najväčším v Ománe. Aj napriek prebiehajúcej urbanizácii sú zívajú jeho ulice prázdnotou, vrátane nákupného centra, a miestami pripomína mesto duchov. Nákupné centrum je tu zatiaľ druhou najväčšou atrakciou, hneď po mešite sultána Kábusa, ktorá sa po kompletnom dostavaní stala druhou najväčšou v Ománe. Na druhú stranu, po davoch turistov, ktoré som ešte pred týždňom stretala na Tenerife či cez leto v Dolomitoch, je to pre mňa osobne príjemná zmena.
ománska politika cukru a biča
Zvrhnutím svojho otca z trónu a stále absolutistickou politikou cukru a biča dokázal charizmatický sultán Kábus započať modernizáciu krajiny a doprial tak jej obyvateľom vyšší životný štandard, ktorý sa odzrkadľuje v príbehoch miestnych. Počas päťdesiatich rokov pri moci navyše zrušil otroctvo, poskytol rôzne sociálne výhody, ukončil povstanie v regióne Dafár (kde sa nachádzam), zaslúžil sa o prijatie ústavy, či medioval vzťahy medzi Iránom a Západom vo veci jadrovej dohody JCPOA. Omán pohltil konzum a sociálne siete, cestovné kancelárie sa predbiehajú s najlepšími službami, v obchodoch nájdete množstvo importovaného tovaru vrátane západných odevov... Krajina dokonca v rýchlosti rozvoja predbehla aj Čínu. Dobrou správou je, že aj keď tento rozvoj Ománu bude naďalej pokračovať, z krajiny by sa podľa vízií nikdy nemala stať kópia SAE. Maskat by sa nemal stať mestrom budúcnosti ako Dubaj a tradičné prvky krajiny by mali byť i naďalej zachované.
Na druhú stranu Kábusovi nechýbal bič - utláčanie práv žien a menšín, cenzúra, mučenie a iné porušovanie ľudských a občianskych práv túto krajinu neopustili a Freedom House tak Omán stále považuje za neslobodný. Paradoxom je, že sám Kábus bol podľa verejného tajomstva homosexuálom, no v Ománe sa o tom nesmie hovoriť. Urážať kráľovskú rodinu je trestné. Môžeme sa spytovať ako tieto absolutistické praktiky budú naďalej odolávať modernizácii a zvyšujúcemu sa cestovnému ruchu. No to už je nielen na inú debatu, ale aj v kompetencii nového panovníka, ktorý bude pokračovať v písaní príbehu tejto fascinujúcej krajiny.
Sultán Kábus umrel na začiatku roku 2020 a jeho nasledovníkom sa stal jeho bratranec Hajtam bin Tarík. Sultán, ktorého sa domáci podľa ich diplomatických slov ešte budú musieť naučiť milovať tak, ako milovali Kábusa. Fascinujú ma životné príbehy, ktoré ovplyvnilo Kábusovo vládnutie, a s nohami zaborenými v piesku a v ušiach so šumom oceánu počas posledného dňa dovolenky rozmýšľam, akým príbehom dá vzniknúť vláda Hajtama.
♡ gave
