Lanovkou so stúpaním 98 % lomcuje silný vietor. Ten istý, ktorý mi podlamuje nohy pri chôdzi, hore na útese a aj o šesto metrov nižšie. Pán prevádzkar hovorí, že dokým nesvieti červené svetlo je všetko v úplnom poriadku a dnes by nemalo vlastne svietiť celý deň. Keďže poobede ma čakajú iné plány, oznamovacia veta "všetko je v pohode (len to bude trochu kývať)" stačí. Ide sa dole.
Piaty deň na Madeire tak začína skutočne intenzívnym dobrodružstvom. Mojou prvou zastávkou je Calhau das Achadas da Cruz, poľnohospodárska dedinka, či skôr usadlosť, na západe ostrova. Autom sa sem nedostanete, ani peši. Lietadlo by tu tiež nemalo kde pristáť, ani prístav tu nie je. Cesta je len jedna a síce strmá lanovka pozostávajúca z dvoch malých kabín. Kým sa jedna ku oceánu približuje, druhá po samoobslužnom stlačení zeleného tlačítka stúpa hore, do výšky okolo 600 metrov nad morom.
Som tu očividne úplne sama a oprávnene sa cítim ako posledný človek na Zemi. Kamenné poľnohospodárske obydlia s provizórnymi políčkami zívajú prázdnotou. Prechádzam pomedzi ne a rozmýšľam, čo ľudí primälo ku tomu vybrať sa na toto opustené miesto a položiť tu základy svojho bývania. Nie, že by som toho doteraz navštívila akosi mnoho, no toto jednoznačne radím medzi doposiaľ najzvláštnejšie miesta. Z jednej strany obrovská kolmá stena, ktorá očividne toto miesto chráni pred všetkým, len nie silným vetrom. Na strane druhej nekonečná ničota Atlantiku s pravidelne sa lámajúcimi niekoľkometrovými vlnami.
Madeira je plná strmých útesov, kolmých prevýšení a tiež obdobne opustených miest. Niektoré chátrajú, iné dostávajú aspoň základnú údržbu, ako zmienené Calhau das Achadas da Cruz. Keď šiesty deň prechádzam autom severnou časťou ostrova, hneď po zídení z jedinej rýchlostnej cesty na ostrove, ktorá spája Ribeiru Bravu a Porto do Caniçal ich nachádzam hneď niekoľko. Do pamäti sa mi zaryli obzvlášť ruiny na Calhau de São Jorge, patriace mlynu postavenému niekedy v začiatkoch osídľovania ostrova. S aktuálnym centrom dediny São Jorge spája ruiny nielen asfaltová cesta, ale aj "pobrežný" chodník lemujúci kolmý útes. Avšak nie na jeho spodku, ale niekde v jeho tretine výšky. Nanešťastie je tento chodník pre pád kameňov v čase mojej návštevy uzatvorený.
Predstavovať si však Madeiru ako výhrade ostrov duchov je chybné. Juhovýchodná časť ostrova, predovšetkým hlavné mesto Funchal, prekypuje životom nielen cez deň ale počas nocí. Tie s mojimi novými priateľmi, ktorých som tu nejak náhodne pospoznávala, trávime v miestnych baroch pijúc ponču, tradičný madeirský alkoholický drink. Farebný a intenzívny, rovnako ako tie rána, ktoré po ňom nasledujú. Cez deň, po práci a povinnostiach, tiahneme na niektorú z pláží, do záhrady rozvoňanej tými najzvláštnejšími kvetmi, či na levády.
Levády sú okrem všetkého vyššie zmieneného a priam surreálnej vône kvetov aj uprostred zimy niečím, čo Madeiru taktiež vystihuje. Zavlažovacie kanále majú za úlohu privádzať vlahu aj na južnú časť ostrova, odkiaľ kvôli geologickým predispozíciám steká aj napršaná voda na sever a na juhu tak neostáva dostatok vlahy. Z turisitckého hľadiska je však zaujímavejšie, že popri levádach sa tiahnu chodníky (schválne ako človek zvyknutý na turistiku v Tatrách vynechávam slovo "turistické") obklopené skutočne bohatou faunou - vavrínovými pralesmi, typickými pre Makaronéziu. Tie kompenzujú strmý skalnatý terén.
Aj s odstupom času môžem pokojne tvrdiť, že Madeira je skutočne rajn na zemi. Priznajte sa, koľkí z vás by ho hľadali v Európe... Prostredie pripomínajúce raz Austráliu, potom zas Bali, inokedy Hawaiské ostrovy. Keď niekde prší, nie je to problém, ktorý by nevyriešila 15-minútová cesta autom, na ktorej vás budú sprevádzať dúhy (lebo treba dážď na to, aby boli dúhy - nielen obrazne, ale aj doslova, wink wink). A práve počas tejto jazdy, pri kostole blízko Pico Vermelho som nadobudla pocit, že som to našla - ten bájny raj na Zemi. Dívajúc sa na dúhu začínajúcu v oceáne a končiacu pod útesom, kde by mali leprikóni svoj prime time, tento pocit nenarušil ani neustávajúci silný vietor, ktorý mi podoberal nohy. Ale teda jedna fotka za všetky slová:
Raj na Zemi nielen vizuálne, ale aj pocitovo. Nielen vďaka nádherným scenériám, ale aj ľuďom, či už tým, ktorí tu boli na obdobnej batôžkárskej misii ako ja, ale aj domácim, ktorí ma na každom mieste vítali s úsmevom. Nech už to znie ako akékoľvek klišé, ale kde sa Vám aj v tej najmenšej dedinke starší ľudia prihovárajú plynulou angličtinou a zaujíma ich Váš príbeh. Alebo Vám len tak kývajú z krajnice, aj keď ste si omylom nenechali zapnuté diaľkové svetlá. Madeiru som si zamilovala vďaka všetkému, čím je, čo ukrýva a čo dáva. A za ten pokoj, ktorý som tu našla.
Záverom asi len toľko, že ma nesmierne mrzí, že cez internet nie je možné zdieľať tú jedinečnú vôňu kvetov, ktorú na Madeire cítiť na každom rohu. Ale pokúsila som sa to aspoň vynahradiť vytvorením playlistu, aby ste Madeiru mohli aspoň počuť a nasať tie úžasné vibes.
♡ gave
