Zatiaľ, čo sa všetko rýchlo tempom mení, nachádzam komfort v tom, že slnko zapadá a vychádza stále rovnako... A v miestach, na ktoré ma moje nohy zaviedli už v minulosti a oni ostávajú také, ako si ich pamätám. Po bezmála štyroch rokoch tu sedím opäť, na útese v Lagose a slnko vychádza tak isto, ako predtým. Nežne hladí mohutné pieskovcové útesy, ktoré v tomto svetle žiaria jasnou zlatistou farbou.
Od posledných útržkov z Madeiry už prešiel nejaký čas a zatiaľ, čo po sebe idúce dni vyzerajú, že je všetko stále rovnaké, keď sa obzerám späť všetko je vlastne o 180 stupňov iné. Nielen ja, ale najmä celý svet. Európa, do ktorej zaspávam je iná, než tá, do ktorej sa prebúdzam. A prvý mesiac v Portugalsku je za mnou.
Sedím tu nad Praia do Camilo, ako všetky tie razy predtým, a rozmýšľam, kam sme sa to dostali. Sedím a píšem moje notes on nervous planet. Odkedy som tu bola naposledy svetom otriasla pandémia, z ktorej sme rovno vhupli do vojny. Príliš veľa, na tak krátky čas. Zatiaľ, čo sa Európa a svet všeobecne zmenili na nepoznanie, tu na juhu Portugalska má človek pocit, akoby ani vietor lístkom na strome nepohol. Fotky, ktoré tu robím, sú rovnaké ako tie, ktoré som robila v roku 2018. Akoby sa z pieskovcov neodlamovalo. Ešte aj zrnká piesku na pláži sa javia byť na rovnakom mieste.
Obchádzam obchody, kam som si chodila nakupovať potraviny, bary, kde sme tancovali do skorého rána, a nemíňam ani surfshop so školou, kde som kedysi absolvovala moju prvú lekciu. Praia da Arrifana. Spomienky na vizuál tohto miesta mi akosi zatienila radosť z môjho prvého surfovania, ktorú si po tých rokoch ešte stále vybavujem ako včera.
Algarve bola láska na prvý pohľad. Lagos a toľko spomienok na jeho útesy a dobrodružstvá, ktoré sme tu zažili, východy a západy slnka, príliv, ktorý nám komplikoval behanie medzi ukrytými plážami, portské silné ako slnečné lúče. Akoby to bolo včera. Vlny sa tu stále lámu, aby sa srdcia nemuseli a šum oblieha všetky časti tohto ikonického miesta. Tu je jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete, tu sa rada vraciam.
Zlatisté útesy, milión odtieňov modrej a tyrkysovej farby vo vode, milión malých pláží, unikátnych svojim tvarom. Každý si tu nájde tu nájde svoje miesto, z kade bude hodiny hľadieť do diaľav a rozmýšľať nad tým, ako sa dokáže svet tak rýchlo meniť, keď tu na juhu to i naďalej ostáva všetko rovnaké. Hľadím tak aj ja, na ďalší východ slnka, a nachádzam v tom môj malý komfort. Len tak tu sedím a dívam sa na ten široký oceán a na chvíľu opúšťam myšlienky nad všetkým ďalším, akokoľvek náročné to je. Len som a píšem si moje notes on nervous planet.
A moje tipy na miesta, ktoré nezmeškať počas roadtripu cez Algarve? Už ich mám rozpísané, takže čoskoro!
♡ gave
