Na juh Portugalska som sa vydala už druhý krát. Už to samo o sebe vypovedá, ako veľmi mi táto oblasť prirástla ku srdcu, keď som tam na jeseň v roku 2018 bola prvý krát. Obvykle sa totiž na rovnaké miesta nezvyknem vracať. Portugalsko je všeobecne krajina ako stvorená na roadtripy, bezcielne túlanie sa, obdivovanie rozmanitej prírody a nasávanie samoty, obzvlášť mimo sezóny. Ale pekne poporiadku...
Deň 1: Portugalským pobrežím až na juh
Medzi Lisabonom a Lagosom existuje niekoľko priamych autobusových liniek, no cesta autom poskytuje možnosť spoznať pobrežie, ktoré sa medzi mestami tiahne. Akonáhle človek prejde najdlhším mostom v Európe, mostom objaviteľa Vasca da Gamu, aj keď sa stále nachádza v lisabonskej metropolitnej oblasti, život sa postupne začína vytrácať spoločne so všetkými emóciami veľkomesta. Za tónov mojich obľúbených pesničiek pre roadtripy prechádzam nekonečnými hájmi a lesmi oblasti Setúbal, postupne až do Sines, za ktorým sa nachádzajú moje prvé dva ciele - Praia dos Aivados a Praia do Malhão. Márne budete na tejto trase hľadať krajšie snack spoty. Obzvlášť tým narážam na rozhľahlú Praia do Malhão.
Cesta ďalej na juh sa už zásadne nelíši, len dediny, ktorými prechádzam, sa mi javia čím ďalej tým opustenejšie a budovy schátranejšie. Je koniec februára a tak túto prázdnotu pripisujem tomu, že ešte nezačala letná sezóna, ktorá do Portugalska priláka množstvo turistov a rozhýbe miestnu ekonomiku. Sem tam tu míňam ľudí, ktorí si na priedomí vychutnávajú slnečné lúče, a premýšľam, ako sa sem dostali a čo ich primälo zostať (viem, že svoje dôvody majú). Sama seba sa za volantom pýtam množstvo otázok, ktoré kvôli jazykovej bariére asi aj tak ostanú nezodpovedané.
Cesta ma privádza ku ďalšej pláži, Praia do Tonel, ktorú som objavila o pár dní skôr vďaka môjmu kamarátovi. Vzdialená niekoľko sto metrov od hlavnej cesty a úplne schovaná medzi útesmi, prístupná len zliezaním strmého kopca za pomoci lán.
Pred cestou do guesthousu v Lagosi si robím ešte poslednú, mierne nostalgickú zastávku na Praia da Arrifana. Tu som sa pred bezmála štyrmi rokmi stála prvý krát na surfe a začala si plniť svoj najväčší životný sen, vďaka čomu som v Portugalsku opäť a tentokrát už na dlhšie. Chvíľka precítenia a malého snacku pred zakončením prvého dňa...
Deň 2: Nielen surferský ale aj dovolenkový raj
Aj keď sú druhý deň moje plány iné, s počasím sa nevyplatí zápasiť a tak juhozápad bude musieť chvíľu počkať. Sadám za volant a po štyroch rokoch sa vraciam do Fara, regionálneho hlavného mesta s medzinárodným letiskom. Po ceste míňam obľúbené letoviská Portimão a Albufeira, medzi ktorými sa nachádza známa jaskyňa Benagil, prístupná na loďkách, kayakoch či paddleboardoch. Táto jaskyňa je zároveň jediným južným bodom, ktorý som zatiaľ nemala možnosť navštíviť, najprv kvôli nedostatku času, teraz kvôli zlému počasiu.
Cesta do Fara je v porovnaní s prvým dňom menej prázdna. Míňam jedno obľúbené letovisko za druhým, a aj napriek tomu, že sezóna ešte nezačala, ľudí je tu podstatne viac. Mestá a dediny ležia doslova na sebe a stále v nich badať pohodový portugalský život. Solárna energia tu robí svoje a taktiež voľba cesty bez poplatkov, ktorá ma týmito dedinami vedie. Až do samotného Fara.
Faro je malé útulné mestečko, s ulicami plnými malých reštaurácií a oceánskeho vzduchu. Je bránou do Algarve, miesto, kde sa všetko začína a následne končí na konci sveta (viď deň 3). Historicky je Faro jediným miestom v Algarve, ktoré odolalo tsunami v roku 1755, a to vďaka tomu, že je situované v lagúne Ria Formosa a nánosy piesku silný príboj zabrzdili. O rok neskôr tak mesto prevzalo štatút hlavného mesta regiónu po zničenom Lagosi. Zachovalo sa v ňom staré mesto so zbytkami maurského múra, kam sa vstupuje cez ikonický Arco de Villa.
Deň 3: Z Lagosu až na koniec sveta
Tretí deň už, zdá sa, počasie viac praje mojim plánom a tak sa vydávam až na koniec sveta, ako niektorí Le Cap Saint Vincent nazývajú, na najjuhozápadnejší bod Portugalska i Európy. Vďaka svojej izolovanosti na šesťdesiatmetrových útesoch bolo toto miesto posvetným už od čias neolitu.
Po ceste do Sagres z konca sveta odbáčam na poľnú cestu, ktorá ma má priviesť pláži Praia do Telheiro. Samotná prístupová cesta napovedá, že spoločnosť mi tu budú robiť len čajky a vlny, plus ešte stádo kráv, ktoré pomaly obchádzam. Ďaleko od civilizácie, ja a oceán na konci cesty. V tomto momente sa už skutočne môže začať zdať, že scenérie krásnych a opustených pláží a útesov sa opakujú, začínajú byť všedné. No stále ponúkajú pocit samoty a pokoja, ktorý sa dnes už ťažko hľadá, v kombinácii s výhľadom siahajúcim až za šíry Atlantický oceán, ktorý si človek vie zamilovať a stráviť tu tak snívaním celé hodiny.
Ale na toto dlhé snívanie tentokrát nie je čas, respektíve v ňom opäť pokračujem za volantom, na ceste do Sagres, poslednú zastávku tohto dňa. Mesto, ktoré mám spojené predovšetkým s veľkou surferskou komunitou, je z polovice tvorené rozľahlým opevnením Fortaleza de Sagres, ktoré sa rozlieha na Cape Sagres. Je to miesto, odkiaľ v 15. storočí portugalský princ Henrich Moreplavec podnikal svoje zámorské cesty. Okrem nádherných výhľadov do oceánskych diaľav a na útesy až po Le Cap Saint Vincent sa tu dajú nájsť aj zaujímavé atrakcie, napríklad akustické steny, vďaka ktorým môžete počúvať nárazy vĺn v malých jaskyniach, ktoré sa nachádzajú pod vašimi nohami.
Deň 4: Zlatisté pieskovcové útesy
Posledný deň začínam (opäť nostalgickou) prechádzkou po útesoch a skalných formáciách, ktoré mesto Lagos (okrem surfingu) preslávili. Ponta da Piedade je poprepletaná množstvom chodníčkov vedúcich za scénickými pohľadmi na skaly a malé pláže, ktoré sú medzi nimi ukryté. Nie je to však to jediné, čo tieto zlatisté útesy ukrývajú. Prúdy a príboj vyhĺbili do pieskovca malé jaskyne nazývané grottos. Niektoré z nich sú prístupné pešo z pláží, ku iným je možné využiť plavbu loďkou.
V Lagosi som dávnejšie strávila už jeden týždeň a najlepším spôsobom ako si plne vychutnať túto oblasť je vykašľať sa na všetky odporúčania kam ísť a mapy, len sa bezstarostne prechádzať s otvorenými očami a skúmať okolie. Jediné, čo je potrebné mať na mysli je, že počas prílivu môže byť väčšina pláží, jaskýň a prechodov neprístupná. A aby som na záver nezabudla - lepšie miesto na východy slnka budete (nielen v Portugalsku) ťažko hľadať. :-)
Roadtripy Portugalskom sú pre mňa ako snívanie s otvorenými očami a bez ohľadu na to, ako sa niektoré scenérie podobajú a začínajú zdať repetitívne, v nich stále nachádzam niečo nové, čo ma len utvrdí v tom, že sa nachádzam na mieste správnom pre mňa. Tak na množstvo ďalších portugalských roadtripov!
