Sú štyri hodiny ráno. Všade je tma, ktorú prerušuje intenzívne kikiríkanie kohútov. Tí sú zjavne pripravení na to zobudiť moslimov k suhúru, poslednému jedlu pred úsvitom, ktorým sa majú posilniť pred dňom pôstu počas ramadánu. Po suhúre, s prvým denným svetlom už muezín zvolávava moslimov k prvej motlidbe dňa fadžr. V Ouzoude sme očividne jediné turistky, ktoré sa tu rozhodli stráviť aj noc a tak vstávam(e) s nimi.
Vitaj v postcovidovom Maroku
Ostatných turistov autobusy odviezli po tom, ako si spravili fotky s priateľskými makakmi pri druhých najväčších vodopádoch v Maroku a vychutnali si obed s výhľadom v ich blízkosti. Nič to však nemení na veci, že ulice dediny sú už zrána plné domácich v očakávaní davov ďalších pocovidových cudzincov vyťahujú vzorované koberce, blyštiace tienidlá, pestrofarebné taburetky a rôzne oblečenie, všetko za "very good price". Veria, že prebúdzajúci turistický ruch opäť rozhýbe predaje a oni si budú môcť dostavať príbytky pre svoje rodiny, z ktorých stále trčia oceľové tyče konštrukcie. Niektorí z ľudí, ktorých stretávame, sú v práci po prvý krát odkedy sa Maroko po dvoch rokoch otvorilo pre turistov.
Oproti Marakéšu, vzdialenému 160 kilometrov, sa toho veľa v tomto osude miestnych nezmenilo, aj ponúkané predmety predávané v provizórnych stánkoch sú tu rovnaké a "nie, ďakujem [za ponuku predmetu za very good price]" nie je akceptovateľná odpoveď. A nič z toho sa nezmení ani smerom na juh, ani smerom na sever. Teda iba v prípade, že bude v blízkosti nejaká populárna turistická atrakcia, inak musia predajcovia cestovať inde. V dedinách a usadlostiach, kde noha turistu ešte možno nikdy nevkročila, nie je priestor na zárobok pre všetkých jej obyvateľov. Berberi tak schádzajú z hôr do miest, respektíve ku miestam, ktoré si obľúbili turisti, s víziou zárobku, ktorým podporia svoje rodiny vo svojej domovine.
Ibrahim, ktorý nás sprevádza po úpätí pohoria Atlas, jazdí z Arghne, berberskej dediny (či skôr usadlosti) neďaleko Imlilu, do Marakéša dva až tri krát do týždňa, aby mohol svoju domovinu neďaleko najvyššieho vrchu Maroka ukázať turistom ako sprievodca. Je to miesto, kde si v tridsiatich stupňoch požičiate ojazdené lyže, aby ste sa vyviezli o niekoľko metrov vyššie, kde sa ešte stále na poludňajšom slnku blyští sneh.
Teda také je to miesto z pohľadu turistov, ktorý odtiaľto vyrážajú buď lyžovať alebo pešo na najvyššiu horu Maroka Toubkal. Iné je to miesto v očiach Ibrahima. Nie že by nemal pobehané všetky blízke turistické chodníky, no vo svojom rozprávaní o domovine dáva väčší dôraz na to, ako sa ľuďom v týchto odľahlých končinách žije. Aj keď v týchto malých usadlosiach, ktoré sú častokrát tvorené len jednou rodinou, stále chytáte 4G, Berberi si tu svoje obydlia, ktoré vyzerajú ako cez kopirák, vykurujú otvoreným ohňom.
 |
|
Deti tu školu navštevujú zvyčajne iba na prvom stupni. Potom prichádza čas pomôcť s domácimi prácami a starostlivosťou o zvieratá, z čoho sa postupom času stáva povinnosť postarať sa aj o zárobok. Problémom nie je ani tak čas strávený v škole, ako dochádzanie do školy, ktoré na mnohých miestach znamená dlhé vyčkávanie na nespoľahlivé autobusy alebo stopovanie. Autá na marockom vidieku vídame len sporadicky. Aj na týždenný trh vzdialený niekoľko kilometrov je potrebné dochádzať pešo alebo na koni či oslovi. V mestách je to inak, rozdiely sú citeľné.
Nájdi si svoj pokoj i chaos
Ak by som mala vybrať pre Maroko jedno špecifické slovo, bolo by to slovo "kontrast". Jednu chvíľu sedíš v honosnom riáde s maurskými prvkami, vyzdobenom prepracovanými farebnými kachličkami zellīj. Všetko je estetické, zorganizované a rovnomerné, akoby sa dve časti miestnosti na seba dívali cez zrkadlo. Stromy ťa chránia pred horúcim africkým slnkom, jemný vánok a vtáčí spev sa nesie vzduchom.
A potom z riádu vyjdeš von, kde sa vzápätí ocitáš v neorganizovanom chaose kričiacich ľudí a trúbiacich áut, ktoré zaplnili ulice spolu s prachom. Nie sú tu stromy, ktoré by ťa ochránili od slnka a tak sa len malátne potĺkaš ulicami s cieľom nájsť ďalšie útočisko. To, čo tieto dva tak odlišné svety oddeľuje je pár stien.
Ale netreba sa nechať zmiasť. Tento chaos v Maroku neznamená zhon. Naopak, africká pomalosť bytia a relatívnosť času, ktorú vo svojich potulkách kontinentom zaznamenáva Kapuściński, tu definujú každodennosť. Či už v meste alebo na vidieku Berberi i Arabi trávia mnoho času posedávaním popri cestách či priedomí. Z ich pokojného čakania na západ slnka, kedy si budú môcť počas ramadánu vychutnať svoje prvé jedlo dňa, ich vytrháva len biely Fiat s tromi turistkami, ktorý okolo nich prechádza. Čo v podstate tiež symbolizuje ďalší z kontrastov.
A my? Pre nás musí unášanie sa týmto autentickým pomalým spôsobom života pre nás však musí počkať. Ďalšie miesta volajú a my chceme byť pred súmrakom vo Feze, vzdialenom 200 kilometrov od modrej dediny Chefchaouen. A tak len pozorujeme ľudí na tom horúcom africkom slnku ako si v nekonečných debatách vychutnávajú ďalší deň svojho života spoza okien nášho Fiatu.
♡ gave
