Maroko je podmanivou krajinou kontrastov, ktoré sa premietajú ako v kultúre, tak v prírode i organizácii miest, o ktorých som písala v mojom predošlom článku. Porozumieť týmto kontrastom a zažiť všetko, čo táto krajina ponúka, si určite vyžaduje omnoho viac času, než len týždeň. Ak si však v Maroku môžeš dopriať len pár dní, tak ako ja, tak tento článok ťa prevedie tým najlepším, čo si za tento čas môžeš v tejto severoafrickej krajine vychutnať.
Deň 1: Prílet a Marakéš
Našou prvou destináciou v Maroku je Marakéš, kde pristávame chvíľu po obede. Z letiska sa po kúpe miestnych simkárt (odporúčam kvôli navigácii) presúvame do centra miestnym autobusom. Namiesto vrúcneho uvítania sa nás mnohí taxikári sa nás snažia presvedčiť, že taký autobus neexistuje, no po pol hodine predsalen prichádza a vezie nás až ku vstupu do mediny, teda starého mesta. Ak by som mala vybrať jednu vec, ktorá je pre Maroko absolútne špecifická (okrem toho, že je krajinou kontrastov), tak sú to riády, teda stavbách s vnútornými záhradami alebo kúpeľom. Ten náš sa volá Riad Dia Marrakech a je to typický hostel, no práve vstavaný do takéhoto riádu, vďaka čomu ponúka autentický zážitok z oddychu v jeho prírodne klimatizovaných priestoroch.
Naše prvé kroky po ubytovaní a uvítacej šálke marockého mätového čaju nie sú nijak plánované - chceme len pomaly objavovať a precítiť miestny život. Tak sa ponevierame medinou a jej kľukatými uličkami. Túto prechádzku zakončujeme na námestí Jamaa Eln Fna, v blízkosti nášho hostela, ktoré sa po zotmení mení na raj pre všetkých milovníkov streetfoodu. V labyrinte stánkov prevoňaných koreninami ti každý ponúkne ten najlepší tadžín aj kus kus. Je len na tebe, ktorý si vyberieš.
Deň 2: Marakéš
Náš čas v Maroku je limitovaný, no to nás nevedie ku prehnanému plánovaniu. Práve naopak. Zažiť autentickú atmosféru severnej Afriky si vyžaduje spontánnosť a intuíciu. Preto sa nimi nechávame viesť a nerobíme si starosti z toho, že na konci dňa sme nestihli vidieť všetky paláce a riády. Z toho, čo sme počas nášho túlania sa zažili my, odporúčam nasledovné:
- nechaj sa ohúriť blyšťaním tienidiel a farebnými kobercami na trhoch v medine
- ochutnaj olivy a osviež sa pomarančovou šťavou priamo na trhoch
- oddýchni si od pouličného zhonu v riádoch palácu Bahía
- prejdi sa uličkami až ku mešite Moulay el Yazid Mosque, ktorá má nádherný minaret
- navštív jedinečné vyzdobené Saadienove mauzóleum s krásnymi záhradami. ktoré bolo dlho schovávané
Čo sme v Marakéši nestihli ale iní odporúčajú?
- nechaj sa rozmaznať v kúpeľoch hammam
- navštív múzeum Dar Si Said
- palác El Badii je zachovalý palác zo 16-storočia
- záhrady Majorelle a múzeum Yves Saint-Laurenta
- krásnou by mala byť brána Bab Agnaou, ktorú však v apríli '22 rekonštruovali
- oddýchni si v Le Jardin Secret
- prenikni do čara marockej fotografie v House of Photogrpyh
Deň 3: Pohorie Atlas, berberské usadlosti a púšť Agafay
Maroko má nespočetné množstvo krajinných tvárí. Masívne pohoria sa tu menia na skalnaté či piesočné púšte, ktoré sa vlievajú do Atlantiku, alebo sa miestami premieňajú na nekonečné zelené polia (hlavne v severnej oblasti). Ak má byť zážitok z Maroka kompletný, okrem strácania sa v medinách je potrebné zažiť aj tieto krajinné kontrasty. Tento zážitok zveríme do rúk miestneho sprievodcu Ibrahima. Po ceste ku pohoriu Atlas si robíme zastávku v dielni, kde spracúvajú plody argánu do kozmetických prípravkov či oleja.
Zatiaľ, čo predchvíľou sme sa ešte roztápali v horúčavách, tu v blízkosti Imlilu ľudia vyťahujú ojazdené lyže, aby si ešte aj na konci apríla mohli vychutnať svoj obľúbený šport. Ak preferuješ turistiku nad lyžovaním, Arghne je aj jeden z východiskových bodov na najvyššiu horu Maroka Toubkal. My nevolíme ani jednu z týchto možností, namiesto toho nás Ibrahim sprevádza jeho rodnou hrudou, kde Berberi ešte žijú tradičným životom. Absolútne najväčším highlightom tohto výletu je bezpochyby obedný tadžín s výhľadom na majestátny Atlas.
Ako počúvam moje obľúbené skladby, krajina sa mi pred očami mení zo zasnežených hôr, vodopádov a skalných obydlí na púšť. Agafay je skalnatá púšť, kde na kilometroch nájdete roztrúsených len zopár obydlí. Táto mesačná krajina je obľúbeným víkendovým miestom obyvateľov Marakéšu, ktorí tu trávia voľný čas jazdením na koňoch, ťavách, či len kochaním sa krásnymi scenériami. Nás tu čaká krátka jazda v karaváne na ťavách, ktorou so zapadajúcim slnkom zakončíme tento krásny deň.
Deň 4: Vodopády Ouzoud
Štvrtý deň začíname vyzdvihnutím auta v požičovni na letisku, ktoré komplikuje typ platobnej karty. Aj napriek tomu, že európske debetné karty sú už vo väčšine požičovní akceptované, nie je medzi nimi MasterCard. No aj tento malý zádrhel sa nám v priebehu pár minút podarí vyriešiť a nasadáme do nášho nie zrovna najluxusnejšieho auta, ktoré však absolútne stačí našim potrebám. Kľukatými cestami po ružovo-zelenej krajine si to namierime 150 kilometrov do dediny Ouzoud, ktorá sa preslávila svojimi vodopádmi o výške 110 metrov.
Ouzoud je zvláštne miesto, ale pravdepodobne ničím odlišné oproti tým iným turistickým. Keď sem dorazíme, chodník vedúci smerom pod vodopády sa hemží turistami, ktorí sem vyrazili na otočku z Marakéša, a miestnymi predajcami ponúkajúcich všetko od náramkov po koberce. So zotmením sa však dedina mení na prázdnu a pustú, nenájdeš tu ani nohy.
Okrem návštevy vodopádov a fotiek s okolopobehujúcimi makakmi si nechávame čas aj na precházku okolím vodopádov z opačnej strany, než ako vedie chodník na ich spodok. V tejto spleti prírodných chodníkov pomedzi marocké červené skaly, kde nikdy nevieš, kam sa zatúlaš, nachádzame ďalšieho miestneho predajcu, ktorý si svoj stánok balí o niečo neskôr ako ostatní. Ani by na tom nebolo nič prekvapivé... Keby sa nám nepozdravil slovenským "Ahoj!".
Deň 5: Hlavné mesto Rabat
Keď sa opýtate ľudí, ktorí navštívili Maroko, na mestá, ich názory sa budú zakaždým líšiť. Zatiaľ čo jedna si Rabat zamilovala, druhý ti odporučí sa mu vyhnúť. A tak je to prakticky aj s Casablancou, Marakéšom a ďalšími väčšími mestami. Jedno je na tom pravdy - do veľkej miery sú si tieto miesta podobné. Sú tvorené medinou s kľukatými uličkami, a novým mestom. Tovar na trhoch, architektúra i správanie sa miestnych ludí sú totožné. A preto ak by som túto cestu plánovala ešte raz, Rabat by som asi vynechala, no tentokrát bol pre nás na polceste a my sme niekde potrebovali zložiť hlavu.
Už pri príchode smerom z Ouzoudu nás vítajú ulice zdobené marockými vlajkami, je zrejmé, že prichádzam do hlavného mesta. Rabat sme navštívili v čase ramadánu a naskytla sa nám tu príležitosť vychutnať si menu, ktoré si moslimovia dávajú po západe slnka, teda po tom, ako sa celý deň postili. Ak sa niekedy vyberieš do moslimskej krajiny počas ramadanu, uisti sa, že pred touto večerou nebudeš skutočne celý deň jesť, pretože sa jedná o obrovskú a mnohochodovú záležitosť.
Ak by som ale povedala, že v Rabate nič nie je, klamala by som. Prvýkrát sa dívame na oceán, pri ktorom stojí krásny ružovkastý maják pri reštaurácii La table de l'Amiral. Dominantou je Hassanova veža, minaret, ktorý mal byť najvyšším v moslimskom svete, však nebol nikdy dostavaný kvôli náhlej smrti kalifa al-Mansura. Dokončená nikdy nebola ani mešita, ktorej minaret patrí. Aj to málo, čo sa z nej podarilo dokončiť bolo zničené lisabonským zemetrasením v roku 1755. Zaujímavosťou je aj opevnená časť Oudaya Kasbah.
Deň 6: Modré mesto Chefchaouen
Dostatočne skoro ráno opúšťame náš dočasný domov v Rabate a mierime za modrou perlou Maroka, ktorou je mestečko Chefchaouen na severe krajiny. Toto mestečko láka turistov z celého sveta pre jeho úchvatné domčeky odeté v modrej farbe. Existuje množstvo legiend o tom, ako došlo ku zafarbeniu domčekov. Najpopulárnejšia z nich hovorí o období, kedy Maroko zažilo veľký prísun Židov hľadajúcich úkryt pred hrôzami Druhej svetovej vojny. Pre nich modrá farba symbolizuje oblohu a pripomína im Boha. Aj napriek tomu, že celá krajina je očarujúca, stratiť sa v spleti tajomných modrých uličiek Chefchaouenu alebo si vychutnať tadžín na streche jednej z miestnych reštaurácií je jedinečný zážitok.
Po tom, ako sme si vychutnali náš tadžín a prechádzku ku Španielskej mešite, s krásnym panoramatickým výhľadom na belasé mesto. Túto mešitu tu v 20. rokoch 20. storočia vybudovali Španieli počas ich nadvlády nad regiónom. Po prechádzke nasadáme opäť do auta a vyberáme sa na približne 4 hodiny dlhú cestu do mesta Fez, ktorú ukončujeme v počas zlatej hodinky. Akurátne na to potúlať sa medinou s cieľom nájsť ten najlepší falafel (ktorý je tu inak, pre mňa prekvapivou, celkom raritou).
Deň 7: Fez a odlet
Moje putovanie Marokom sa končí siedmym dňom. Aj tento deň sa však svoj čas do odletu snažím vo Feze, alebo Aténach Afriky, využiť naplno a zároveň pomaly. Vďaka tomu, že som svoje slúchatká zabudla v Ouzoude, honba za novými nás ženie uličkami mediny, ktoré obkolesujú dielne na farbenie koží, z ktorých ďalej vznikajú typické kožené produkty, ktoré nájdeš na trhoch napriek celou krajinou. Práve tieto garbiarne, z ktorých Chouara je tá najväčšia a najslávnejšia, preslávili Fez širokoďaleko.
Podobne ako v iných častiach Maroka, aj tu sa dá rýchlo zapliesť do podvodu miestnymi kšeftármi, ktorí ťa budú chcieť zviesť na strechu domu, kde sídli ich predajňa kožených výrobkov, kde si spravíš fotku ikonickú pre Fez. Aj keď budú svoju službu prezentovať ako bezplatnú, napokon ťa začnú presviedčať ku kúpe ich produktov. Nám sa podarilo z takejto kúpy vycúvať aj bez bakšišu pre "sprievodcu", no nebolo to vôbec ľahké. Oficiálne majú zakázané pýtať si peniaze za to, že ťa na takúto vyhliadku vezmú.
Celý náš čas vo Feze trávime v najstaršej časti Fez El Bali. Okrem toho je Fez tvorení ešte časťou Fez El Jdid a Ville Nouvelle. Vstupy do starého mesta sú aj tu honosné, napríklad cez modrú bránu Bab Boujloud, neďaleko ktorej sa nachádza aj madrasa, teda škola islamskej náuky, Bou Inania, ktorá sa dá za malý poplatok navštíviť. Väčšinu jej častí si však pozrieš iba spoza plota, keďže je na ne zakázané vstupovať. Po ceste do Bou Inania ešte prechádzame aj dúhovou uličkou, ktorej farby sú už však značne vyblednuté a nie sú takým zážitkom, ako by sa z fotiek mohlo zdať.
Fez, ktorý bol do začiatku 20. storočia hlavným mestom Maroka, je považovaný za duchovné aj kultúrne centrum tejto krajiny a niekedy ho prezývajú aj Meka Západu. Okrem kráľovského palácu sa tu nachádza aj najstaršia univerzita Al-Karaouine, vybudovaná v 9. storočí. Okrem spomínanej madrasy Bou Inania sa tu nachádza ešte niekoľko ďalších, no väčšina nie je sprístupnená verejnosti.
Tak ako v iných marockých mestách, aj Fez je najlepšie zažiť bezcieľnym potulovaním sa a načúvaním zvukom, ktoré sprevádzajú každodenné činnosti jeho obyvateľov. Aj keď tie pestrofarebné koberce, taburetky či kožené topánky miestnych predajcov vidíš už po stýkrát, v každej z ulíc z nich ide iná atmosféra. A to je to, čo robí Maroko tak unikátnou krajinou. Tak si ju uži rovnako ako ja!
Čo sa do itinerára nezmestilo ale mohlo by?
Surfové mestečko Essaouira
Erg Chebbi
Aït Benhaddou
