Opakovane dostávam otázku, prečo sa zo všetkých miest opakovane vraciam iba na Kapverdy. Je to hudba, tanec, život, ktorý sa tu nesie v uliciach a baroch na každom kroku. Kamkoľvek sa človek vydá bude mať energetickú funanu či melancholickú mornu ako podmaz ku svojej večernej prechádzke alebo grogu. A teraz, vo februári, to všetko bude ešte lepšie. Začal sa karneval.
Do ulíc na Boa Viste už vyšli desiatky školákov. Sú odetí v ligotavých farebných kostýmoch, na hlavách majú čelenky s kvetmi, kvapkami vody či plamienkami. Začal sa karneval, najväčšia kultúrna udalosť, s ktorou sa na ostrovoch dá stretnúť. Tento rok je, zdá sa, jeho ústrednou témou klimatická zmena, na čo odkazujú nielen detské kostýmy, ale aj transparenty, ktoré vyzývajú ku šetreniu zdrojmi alebo ku používaniu obnoviteľných zdrojov energie. Aj keď sú Kapverdy stále rozvojovou krajinou a oproti Európe určite pôsobia chudobne, na karnevale sa nešetrí. Hudbu z neho musí byť počuť aspoň do susedného Senegalu, teda 450 km východne.
Prvý deň karnevalu v uliciach Boa Visty
Ústrednou témou je klimatická zmena, ktorú znázorňujú aj kostýmy
Aj keď sa karneval oslavuje na všetkých ostrovoch, väčšina domácich i turistov čaká na loď, ktorá ich odvezie na ostrov São Vicente. V Mindele totiž oslavy pripomínajú malú Brazíliu. Jediná loď, ktorá spája ostrovy od záveterného Santiaga až po náveterné São Vicente, bola takmer dva týždne pokazená a my na ostrove izolovaní. Po tom, ako ju konečne opravili a z prístavu v Mindele vyplávala sme sa pomaly začali opäť tešiť z toho, že ten karneval snáď aj stihneme. Až dokým sa loď znova nepokazila.
Keď Martin Navrátil z Travelistanu nedávno cestoval do Guinea-Bissau, tak dlho hľadal vhodné slová na definíciu Afriky. Napokon napísal, že zatiaľ čo "my máme hodiny, v Afrike vlastnia čas". Ako som už písala, Kapverdské ostrovy spája dvakrát do týždňa jedna loď pomenovaná po legendárnej kapverdskej skladateľke Done Tutute. Nielen, že sú na túto loď odkázaní ľudia, ktorí sa chcú prepravovať medzi ostrovmi, ale aj zásobovanie. A zrazu sa všetko preruší.
Loď Dona Tututa, ktorá spája ostrovy
Spomínam si na časy, kedy vlaky meškajúce niekoľko desať minút burcovali dav čakajúci na nástupištiach v mojej rodnej krajine. Nepríjemné komentáre a poznámky, nervozita, agresivita... Pritom aj keby vlak neodišiel, o pár minút bude vypravený v pravidelnom čase ďalší. Keď sa však pokazí Dona Tututa, nemá svojho náhradníka. Dokým ju opravia, život bude pokračovať ďalej tam, kde sa práve človek nachádza a kde sa usiluje o balans svojho konzumu, aby ostrov neprišiel o všetko pivo v už prvý deň izolácie. Pretože ďalšie pivo príde až s opravenou loďou. A nielen pivo, ale aj voda, plyn či lieky. Pritom taká samozrejmosť.
A kedy to bude, kedy loď vypláva? Nikto nevie. Môžu to byť hodiny, môžu to byť dni, medzi ktorými sa odohrá celý karneval a ja ho nestihnem. Za to budem mať viac času s mojimi blízkymi, na pláži sa ešte trochu viac opálim, dám si prvú tohtoročnú kačupu (catxupa - tradičné kapverdské jedlo zo strukovín) a možno už konečne dopíšem jeden z rozpísaných blogov. A môžeme nadávať. Môžeme nadávať na to, že zmeškáme najväčšiu kultúrnu udalosť roka, že v bare došlo pivo alebo že sa nedá dostať ku liekom, ktoré niekto tak nutne potrebuje. No nikto nekričí, nikto nenadáva, veď načo aj. No stress, hovoríme si, všetko je tak, ako má byť, veď ona raz príde. Naše mrmlanie nič nezmení. Môžeme však ovplyvniť to, ako si užijeme to čakanie.
Zároveň, život na ostrovoch je tomu celému prispôsobený. Ešte keď som nevedela, či vôbec pred karnevalom loď vypláva, písala som s malou dušou na miesto, kde mám byť ubytovaná. Čo ak tá loď nevypláva a ja karneval nestihnem? "Je to ešte stále ďaleko, všetko je možné, žiaden pesimizmus, buď pozitívna a šťastná! Spojíme sa keď budeš na ceste."
Čakanie na loď pred mojou prvou cestou po ostrovoch
Ale netýka sa to len tej jednej lode. Kapverdská spontánnosť a neplánované plynutie dní je tu súčasťou každodennosti. Je to niečo, na čo som si v prvých dňoch či týždňoch dva roky dozadu len ťažko zvykala. Po príchode z Európy, kde si s kamarátmi plánujete stretnutia dva týždne dopredu, z brandže, kde bolo do detailu naplánovaných 24 hodín môjho dňa, sa zrazu stal život bez hodiniek a kalendára. Život, ktorý sa riadi slnkom, hladom a smädom (a aktuálne aj karnevalom), a hlavne život, v ktorom existuje čas. Myslím, že aj to je popri tom roztancovanom živote niečo, čím sa ostrovy mi tie ostrovy vryli pod kožu.
♡ gave
