Často dostávam otázku, koľko z 10 kapverdských ostrovov sa dá za týždeň navštíviť, a ktoré sa dajú navštíviť len tak na jednodňovú otočku. Moja odpoveď je vždy rýchla a jednoduchá. Na zmysluplné precestovanie ostrovov potrebuješ aj niekoľko mesiacov, no minimálne aspoň tri týždne. Nielen preto, lebo tu nepremávajú rýchlolode, ktoré ťa medzi ostrovmi preplavia za pár minút, ale najmä preto, lebo Kapverdy je potrebné pomaly zažiť všetkými zmyslami. Lebo taký je život tu, pomalý.
Sama však viem, že vyhradiť si také množstvo času nie je jednoduché, ani pre mňa, a to na Kapverdách žijem. Aj preto som podnikla cesty, ktoré ti môžu slúžiť na inšpiráciu, pokiaľ nemáš veľa času, no chceš zažiť to najlepšie z ostrovov Zeleného mysu. Táto cesta ťa prevedie záveternými (sotavento) ostrovmi, od živého a temperamentného Santiaga, cez ohnivé a vínom omámené Fogo až po najizolovanejší kapverdský ostrov, kvetmi rozvoňanú Bravu.
Všetky dôležité otázky týkajúce sa cestovania na Kapverdách som spísala v tomto článku.
Itinerár na cestu po náveterných (barlavento) ostrovoch a za jednou z najkrajších dedín sveta nájdeš tu.
Dračí strom uprostred dedinky na ostrove BravaDeň 1: Vitaj v hlavnom meste Praia, Santiago
Plateau je, ako už názov napovedá, sa bude od zvyšku mesta odlišovať svojou výškou. Aj keď to nie je najvyšší bod hlavného mesta Kapverd, stále máš odtiaľto kontrolu okolného života, vrátane hlavného prístavu, ktorý vidieť hneď od prezidentského paláca. Plateau tvorí síce len malú časť Praie, no je to určite najvýznamnejšia časť a zároveň turisticky najvyhľadávanejšia kvôli bezpečnosti. Od letiska, kde sme na poludnie pristáli, je Plateau vzdialené ani nie 15 minút. Medzi letiskom a mestom nepremáva hromadná doprava, je nutné spoliehať sa na taxík. Ten náš nás dovezie až ku Kazarão di Mavete, moderným apartmánom v tichej ulici časti Plateau.
V Praii žije zhruba štvrtina obyvateľov Kapverd, niečo vyše 130-tisíc obyvateľov, a ten rozdiel je hneď citeľný, hlavne na cestách, ktoré tu prekvapivo majú aj semafóry. Ostrov je zároveň omnoho hlučnejší, najviac podobný kontinentálnej Afrike v kultúre a zvykoch.
Pod sochou portugalského moreplavca Dioga Gomesa
Deň 2: Horami dolami za portugalskou históriou
Kapverdy boli do roku 1975 portugalskou kolóniou a teda aj súčasťou Salazarovej diktatúry, ktorá sa tu stretala s výrazným odporom. Toto obdobie tu dodnes pripomína Múzeum odporu v koncentračnom tábore na severe ostrova pri meste Tarrafal. Aj keď dnes je už sever a juh ostrova prepojený asfaltovou cestou, historicky boli Tarrafal a koncentračný tábor v jeho blízkosti odrezaný pohorím Serra da Malagueta v surových suchých a horúcich
podmienkach.
S krátkou zastávkou v oblasti Picos neďaleko najvyššieho bodu Santiaga, kde si nechávame odložené veci v našom prechodnom domčeku (ktorého meno schválne nespomínam kvôli zlej skúsenosti a radšej ti odporučím Strela Mountain Lodge), nám cesta do Tarrafalu zaberie zhruba dve hodiny. Táto cesta prechádza známym pohorím Serra de Malagueta a je lemovaná vulkanickými horami ošľahanými vetrom. S dobrými pesničkami je z toho razom panoramatický roadtrip.
Dnes je Tarrafal známou rybárskou dedinou na úpätí hory Monte Graciosa. Jeho zátoka s plážou láka domácich aj zahraničných turistov ku oddychu, z reštaurácií vo farebných domčekoch typických pre ostrovy rozvoniavajú grilované ryby, ktoré len predchvíľou vylovili z oceánu. Keď sú vhodné podmienky na oceáne, dajú sa odiaľto podniknúť výlety na tradičných rybárskych lodiach, potápanie, šnorchlovanie či kúpanie sa v prírodných bazénoch.
Tarrafal je dnes známy ako rybárska dedina s krásnou plážou
Deň 3: Tradičný život v pohorí Serra de Malagueta
Na odporúčanie deň začíname v neďalekej pekárni Roda dos Alimentos v susednej dedine. Za euro dostaneme proviant, ktorý nás bude sprevádzať dňom plným turistiky v pohorí Serra de Malagueta. Respektíve taký je plán, no kokosové donuty, kokosové slimáky a tuniakové taštičky sa stratia ešte pred východom z pekárne. V Assomade, ktorá je považovaná za "najafrickejšiu" časť Kapverd, sa odpájame z asfaltovej cesty a mačacími hlavymi zostupujeme ku východnému pobrežiu a ďalej do oblasti Principal.
Predošlý deň sme pohorím Serra de Malagueta prechádzali autom, dnes ideme nahliadnuť do tradičného života ľudí žijúcich v týchto horách. Obydlia vystavané na prudkých skalnatých horách sú doprevádzané políčkami, na ktorých sa neustále pestuje. Väčšinou starší ľudia tu aj naďalej bývajú a žijú v jednoduchých príbytkoch zo skál. Ak si potrebujú niečo vybaviť alebo nakúpiť, najprv musia zostúpať po chodníčkoch do dediny Principal a následne sa autom vydať ďalej.
My jedným z týchto chodníčkov vystúpame až na hlavnú cestu, ktorou sme včera prechádzali, ku hotelu Strela Mountain Lodge, kde si doprajeme zaslúžené lokálne pivo Strela a následne zostúpime späť do doliny do reštaurácie Sabor zdobenej tradičnou kapverdskou výšivkou panu di terra.
Život na úpätí hôr Serra de Malagueta
Deň 4: Ostrov dobrého vína, kávy a nielen
Poobedné lety nám dávajú možnosť vychutnať si ešte prvú časť dňa objavovaním ostrova. Dlho zvažujeme, či sa ešte stihneme vydať do Cidade Velha, prvého európskeho koloniálneho sídla v trópoch, ktoré bolo prvým hlavným mestom ostrova. Napokon sa rozhodneme využiť ráno na relax a dobrý obed v ďalšej populárnej turistickej oblasti Prainha s reštauráciou a plážovým barom Linha d'Água, s výhľadom na najstarší kapverdský maják Dony Marie Pia Savojskej. Aj keď kapverdskú kuchyňu a najmä čerstvé ryby obľubujem, vždy ma na ostrovoch poteší aj kontinentálna kuchyňa, ktorú v tomto prípade Linha d'Água ponúka. Po obede nás už čaká cesta na letisko, kde sa naše cesty delia. Ďalej už po záveterných ostrovoch pokračujem sama.
Na ostrov Fogo, ktorý je letecky vzdialený asi 30 minút vyhliadkového letu, to lieta dvakrát do dňa. Moje lietadlo letí v poobedných hodinách, čo znamená, že už bude neskoro na to hľadať collectivo, ktoré by ma vyviezlo do krátera. Na letisku s jedným malým batožinovým pásom ma už čaká Edmar, ktorý ma do Chã das Caldeiras odvezie. V penzióne Cize & Rosy som pri západe slnka, predomnou ešte stále vidím najvyšší bod Kapverd - aktívnu sopku Pico de Fogo. A aj keď si hovorím, že na to pôjdem pomaly, Rosy, ktorý je zároveň horským sprievodcom, ma hneď uvíta s tým, že na druhý deň o šiestej ráno začíname s výstupom.
Úpätie stratovulkánu posiate bočnými krátermi
Deň 5: Najvyššia hora Kapverd, Pico de Fogo
Výstup na najvyššiu horu Kapverd, aktívnu sopku Pico de Fogo, ktorý som bližšie popísala v tomto článku, začína v skorých ranných hodinách. O šiestej pomaly končíme s raňajkami a ešte za studenej tmy (v noci v kráteri padne teplota aj na 8 stupňov, čo je 20 stupňový rozdiel oproti dňu) sa pomaly vydávame ku chodníku. Aj keď som po ostrovoch dosiaľ chodila sama, zrovna tu som doprovod horského sprievodcu ocenila. Aj keď výstup nie je technicky náročný, vulkanický terén, obzvlášť keď tadiaľ prejde len pár ľudí denne, je zradný a po chvíli náročný na orientáciu. V malej skupine s tromi francúzskymi dôchodcami nám výstup z výšky 1.600m do 2.829m trvá pokojným tempom zhruba štyri hodiny. Z vrchu vidieť celú kalderu, ohraničenú starými stenami krátera, pohorím Bordeira. Pozorujem prúdy lávy vyvierajúce z bočných kráterov, ten najčiernejší je len 10 rokov starý a z povrchu zemského (teda sopečného) zmazal dedinku, kde dnes ostávam, Rosyho domov.
Zbehnúť dole nám netrvá ani dve hodiny, akurát na kari smotanovú rybu, ktorú k obedu pripravila Rosyho žena Cize. Poobedie venujem rekreácii na slnku, no akonáhle začne zapadať za Bordeiru, je čas vyhľadať nielen ďalšie vrstvy oblečenia, ale aj miestne domáce víno manecon, ktoré tu každého po večeroch zahrieva.
Najvyššia hora Kapverd, Pico de Fogo
Deň 6: V galérii lávových útvarov a endemických raslín ostrova Fogo
Prísť do kaldery a zamerať sa len na výstup na Pico de Fogo znamená ochudobniť sa o všetky ďalšie zážitky, ktoré toto miesto ponúka. Napríklad via ferratu (odporúčam si priniesť vlastnú výstroj), niekoľkodňový prechod hrebeňom Bordeiry, návšteva vinární a ochutnávka vína, alebo pešia turistika pomedzi lávu a v starom lese Monte Velha. Po výstupe predošlého dňa volím menej náročnú variantu a vyberám sa peši pomedzi vinič, levanduľu a galériu lávových útvarov, ktoré tu stratovulkán v priebehu storočí zanechal.
Moje bezcieľne túlanie sa a skúmanie miesta po zelenej a modrej značke, ktorá sa miestami stráca medzi kameňmi, sa dostávam až ku starému lesu. Starým lesom vieš zísť až do dediny Mosteiros, známej kávovými plantážami, skadiaľ sa berie tá "káva z ostrova Fogo". Zahŕňa to klesanie zhruba 1.500m, štebot vtákov a vilu prvého prezidenta Kapverdskej republiky Aristida Pereiru. Táto trasa a aj mnohé ďalšie sú zaznačené v aplikáciách Komoot alebo Mapy.cz, ktoré vždy odporúčam mať stiahnuté. Viac z mojej cesty medzi lávou a viničom si môžeš prečítať aj v tomto článku.
Dúhový kopec medzi čiernymi lávovými kameňmi
Deň 7: Mesto farebných sobrados São Felipe
Ráno ešte trávim vyhrievaním sa na slnku v kaldere a na obed sa taxíkom (v nedeľu tu collectivos nechodia) presúvam z krátera do hlavného mesta ostrova São Filipe, meste krásnych pastelovo farebných víl typu sobrado. Je vystavané na útese nad známou plážou s čiernym pieskom. O pár kilometrov ďalej leží Brava, za ktorou práve zapadá slnko. Poobedie a večer trávim prechádzkou v kľukatých a strmých uličkách mesta. Je nedeľa, všade je ticho a prázdno, aj v reštaurácii Tropical Club, kde večeriam čerstvú rybu s grilovaným banánom a vínom Chã. Sem už manecon nedošiel. Keď si líham do postele v penzióne Domingas v centre mesta stále neviem, čo ďalší deň prinesie a celú noc prebdiem. Ale možno je to aj tým teplom, je príjemné opäť spať na mieste, kde nie je v noci 8 stupňov.
V tieni stromu v Afrike
Deň 8: Neistá cesta na najizolovanejší ostrov Brava
Od rána sledujem MarineTraffic, či loď Liberdadi vyplávala zo Santiaga, do poslednej chvíle tomu totiž neverím. No aj o tom je cestovanie po ostrovoch. Stále rozmýšľam nad tým, ako ma všetci pripravovali na strastiplnosť tejto cesty. No ani sa nenazdám a po približne hodine rozhovoru s profesorom Carlosom z ostrova São Vicente už kotvím na Brave. Tam ma už čaká Marco, majiteľ hotela Djabraba Ecolodge, úsporného a príjemného ubytovania s krásnymi výhľadmi na Fogo na jednej strane a na mestečko Nova Sintra na strane druhej.
Nova Sintra, a Brava všeobecne, vyzerajú ako by ku Kapverdským ostrovom vôbec nepatrili. Farebné jednoduché domčeky nahradili skutočne honosné biele vily s veľkými záhradami. Dnes toto miesto pripomínajúce portugalskú Sintru čaká na zápis do dedičstva UNESCO. Je to miesto, kde sa miesia portugalské a americké vplyvy s tými africkými, a spoločne to vytvára veľmi zaujímavú a tajomnú atmosféru tohto izolovaného ostrova.
Prvý deň trávim tým, čo skrývajú uličky tohto mesta. Krásne vyhliadky, námestie a dom básnika Eugenia Tavaresa, farské divadlo a množstvo vegetácie jazmínov, baobabov, dračích stromov, marakují, banánovníkov či fikusov.
Typická architektúra najizolovanejšieho kapverdského ostrova
Deň 9: V opustenom prímorskom letovisku Fajã d' Água
Už pred príchodom na Bravu mi učarovalo jej západné pobrežie, kde sa nachádza letisko Esperadinha v blízkosti rybárskej dediny Fajã d' Água. Už viac ako 20 rokov tu lietadlo nepristane, no jeho tajomná aura je pre mňa lákadlom. Do dediny sa vydávam pešo, najprv kamenistou cestou, ktorá sa neskôr premení na prašný strmý chodníček zvážajúci ma do údolia. Vidno, že nie je využívaný príliš často, tu ho zastihol zosuv pôdy, ta zas už nikto nevytrhá burinu, ktorá ho zarástla.
Fajã d' Água je už takmer vyľudnené prímorské letovisko a mne neostáva iné než si predstaviť ako vyzeralo, keď tie krásne vily lemujúce promenádu boli obývané. Ako ženy kývali svojim mužom vydávajúcim sa odtiaľto za oceán. Ako sa tu obchodovalo s rybami. Ako to vyzeralo keď o pár metrov vedľa pristávalo malé vrtuľové lietadlo. Teraz už o tom môžem iba premýšľať, dívajúc sa na pamätník lode Matilda, ktorá sa v roku 1943 stratila v Atlantiku. Po mojej poldennej turistike si na jednom z priedomí vychutnávam pivko a dívam sa na oceán, na ktorého druhom konci je tá zem zasľúbená. Až dokým mi nezastaví collectivo.
Viac o mojej ceste kapverdským ostrovom kvetov si prečítaš aj tu.
Dnes vo Fajã d' Água žije len pár desiatok ľudí
Deň 10: Každodennosť v rybárskych dedinkách Bravy
Ďalší deň na Brave mám v pláne navštíviť dedinu Cachaço, podľa ktorej nesie názov typ kozieho syra, ktorý sa na ostrove vyrába. V porovnaní s inými ostrovmi je syr síce pevný, no omnoho krémovitejší a podobný fete. Fabriku už však zatvorili, teraz sa syry vyrábajú v súkromí, v domoch miestnych obyvateľov. Aj preto si Marco myslí, že viac ocením prechádzku do malebného prístavu schovaného medzi útesmi.
Prístav je dostupný len pešo, vzdialený zhruba 150 výškových metrov, no pocitovo omnoho viac. V čase obeda, kedy prichádzam, sú všetci po šichte, tradičné drevené lode odpočívajú v prázdnom prístave. Pár rybárov obstaráva svoje loďky novým náterom, akivita, pri ktorej ich nevyruší ani jedna európska turistka. Pomalé a ničím nerušené každodenno.
Návraty bývajú vždy ťažké, nikdy nevieš, kedy natrafíš na collectivo, alebo si budeš musieť niekoho stopnúť - ak niekto pôjde. Tak to tu na ostrovoch bežne chodí. Po polhodine čakania na ostrom slnku a rozpravách s miestnymi elektrikármi sa však na mňa usmeje šťastie. Collectivo plné detí z prvého stupňa idúcich zo školy. Podľa zvedavých pohľadov, ktoré na mňa upierajú sa dovtípim, že Európanku ešte nevideli. Minimálne nie v collective.
Večer už len strávim chodením od dverí ku dverám, dúfajúc, že niektoré z tých dverí budú ukrytá reštaurácia. Napokon jedny sú. Aj by som dala odporúčanie, lebo trojboj ryba-ryža-hranolky bol excelentný, dokonca doplnený aj o moju obľúbenú šošovicu, no boli to len náhodné dvere v jednom z domov v bočnej ulici...
Cesta do prístavu
Deň 11: Život na Brave s klimatickou zmenou a upadajúcim turizmom
Ešte v noci dostávam správu od riaditeľa environmentálnej organizácie Biflores s pozvánkou navštíviť ich asociáciu a oboznámiť sa bližšie s ostrovom. Nezaváham ani minútu, loď aj tak vypláva najskôr o druhej hodine poobede. Asi dve hodiny strávime diskusiou o ostrove Brava a o výzvach, ktoré pre ostrovy všeobecne predstavujú klimatická zmena a turizmus. Organizácia Biflores usporadúva aj organizovanú turistiku na ostrove, s cieľom odprezentovať tento ostrov kvetov. Ja už žiaľ nemám čas ponuku využiť, no verím, že jedného dňa sa mi to ešte podarí.
Po návšteve si už utekám vyzdvihnúť veci do hotela a s Bravou sa pomaly lúčim. Od poludnia začnú collectivos zvážať ľudí 99 zatáčkami až do prístavu, kde o druhej pripláva loď Liberdadi. Teraz ide podľa plánu, ale vždy sa to môže zmeniť. Spiatočná cesta mi v plnej sile a kráse ukazuje to, čím sa tento úsek Atlantiku preslávil. Malý trajekt skáče na vlnách a ja si pripadám ako na húsenkovej dráhe. Namiesto morskej choroby mi však táto jazda prehĺbi apetít a tak hneď po ubytovaní sa v starom dobrom penzióne Domingas utekám do najbližšej talianskej reštaurácie Adriano zmastiť celú pizzu akoby nebolo zajtrajška.
Ranný výhľad z hotela Djabraba Eco Lodge na ostrov Fogo
Deň 12: Späť v hlavnom meste Praia na Santiagu
Na Fogu ma čaká skoré ráno, lietadlo na Santiago odlieta okolo 9 hodiny ráno. V hlavnom meste Praia sa tentokrát sama ubytovávam v bed&breakfast rodiny Mendes (Mendes Family Homestay), ktorá prenajíma niektoré zo svojich izieb v srdci hlavného mesta Kapverd. Ako všade na Plateau, i ztadiaľto je to všade blízko - cez cestu je nemocnica aj americká ambasáda, o ulicu vedľa múzeá, ktoré mám v pláne navštíviť a priblížiť si históriu ostrovov ešte viac.
Fundação Amílcar Cabral je prierezom života toho "človeka so zmijovkou", ktorého hnutie PAICV sa zaslúžilo o samostatnosť Kapverd, a ktorý je dodnes miestnym hrdinom hneď vedľa Cesárie Évory. Blízke Museu Etnográfico da Praia ťa zas prevedie kapverdskými tradičnými remeslami (medzi ktorými napríklad neuvidíš vyrezávanie masiek, ktoré predajcovia zo Senegalu propagujú ako tradičný kapverdský suvenír). Aj keď sú múzeá pekne spracované, mojimi favoritmi i naďalej ostávajú Museu dos Náufragos na Boa Viste a CNAD na ostrove São Vicente.
Nadácia Amílcara Cabrala, vodcu hnutia PAICV
Deň 13: Ranný let na Boa Vistu
Bádanie po ostrovoch Zeleného mysu, ako sa Kapverdám tiež hovorí, si vyžaduje viac než len 13 dní. No keď voľno nepustí, aj tak sa cestu oplatí podniknúť. Táto ma usvedčila v tom, že každý z desiatich ostrovov je iný. Iný a predsa sú všetky pospájané tým silným kapverdským duchom, morabezou, dobrosrdečnosťou, súdržnosťou a láskou k tradíciám.
O 9 ráno už sedím v lietadle späť domov, na ostrov Boa Vista, ten s tými krásnymi nekonečnými plážami a surfovým životným štýlom, a už sa neviem dočkať až sa ku týmto ostrovným potulkám opäť vrátim.
Späť doma (fotka je ilustračná, nemala som sedadlo pri okne :-D)
Všetky dôležité otázky ohľadom cestovania na Kapverdách nájdeš zodpovedané tu. Ak sa na cestu po Kapverdách chystáš a potrebuješ pomôcť s tvorbou itineráru, spojme sa cez Instagram alebo mail gavelucia@gmail.com.
♡ gave
