...alebo "Za jednou z najkrajších dedín sveta a nielen!" Kapverdy, to nie sú len ostrovy Sal a Boa Vista, ktoré mnohí poznajú vďaka priamym letom a rezortovým dovolenkám. No keď som sama v roku 2022 letela na Kapverdy prvýkrát pracovne, moja idea tohto súostrovia bola rovnaká. Postupne som začala počúvať a čítať o zelených ostrovoch, dychberúcih panoramatických trekoch, najkrajších dedinách sveta... Až dokým sa mi nenaskytla ideálna príležitosť presvedčiť sa na vlastné oči.
Dedina Fontainhas je považovaná za jednu z 10 najkrajších dedín sveta
Všetky itineráre sú z mojich vlastných ciest. Táto cesta sa odohrala na konci roku 2022 (a São Vicente ešte dodatočne vo februári 2024). Niektoré veci sa teda mohli zmeniť. Všetky miesta odporúčam na základe mojich skúseností a spokojnosti. :-)
Deň 1: Plavba z Boa Visty
Dona Tututa bola známou kapverdskou klaviristkou a skladateľkou. Dnes jej meno nosí hlavná kapverdská loď, trajekt, ktorý spája ostrovy Santiago, Boa Vista, Sal, São Nicolau a São Vicente. Zabezpečuje nielen dopravu pasažierov, ale aj menšieho zásobovania medzi ostrovmi. Aj keď o tom predom viem, stále sa pousmejem nad prasiatkom pobehujúcim v batožinovom priestore. Z Boa Visty vyplávame o 2 hodiny neskôr než bolo v pláne, no keďže tentokrát cesta pripadla na deň, čakanie na rannom slnku nie je nepríjemné. Čaká ma celý deň i noc na lodi, prerušené len dvojhodinovou zastávkou na ostrove Sal. Z lode rýchlo odbehnem do miestnej reštaurácie, pretože mi nenapadlo zbaliť si so sebou jedlo. Kombinácia pečeného kuraťa, majonézy, hranoliek a atlantických vĺn bude určite skúškou pre môj žalúdok, v ktorej však obstojím. Za nami nič, pred nami tiež, len Dona Tututa, jej pasažieri a oceán...
Deň 2: São Pedro, São Vicente
Je niečo pred piatou ráno a po asi 19 hodinách cesty zaspávam na gauči v hosteli Simabo v centre kultúrneho centra Kapverd, ktorým São Vicente bezpochyby je. Nemala som v pláne zotrvávať tu dlhšie, no moji kamaráti, ktorí odtiaľto pochádzajú, ma presvedčili dať tomuto miestu šancu - predsa kto nebol na São Vicente nespoznal Kapverdy. Z krátkeho šlofíka sa rýchlo spamätám, nehodlám premárniť ani jeden deň, a idem hľadať collectivo, ktoré ma za pár centov dovezie na pláž São Pedro. Oblasť je známa nielen pre milovníkov vodných športov ale aj ako miesto, kde sa chodí plávať s korytnačkami zelenými, čo však niekedy vzbudzuje environmentálne otázky. Okrem farebných rybárskych lodí, ktoré dokonale ladia ku farbám dediny, ma zaujme maják Farol de Dona Amélia vystavaný na útese. Aj keď je cesta ku nemu trnistá skrz v roku 2022 rozostavané apartmánové rezorty, napokon sa mi z toho labyrintu podarí vymotať. Maják a ostrov Santo Antão v pozadí. Bude dobre.
Viac z mojej cesty na São Vicente a viac fotiek nájdeš tu.
Deň 3: Pešo z Baía das Gatas do Calhau, São Vicente
Každoročne v auguste ožíva Baía das Gatas na východe ostrova najväčším kapverdským festivalom, ktorý tu však teraz nič nepripomína. V dedine vysadám s ďalšími piatimi ľuďmi a na najbližších pár hodín to budú poslední ľudia, ktorých uvidím, až dokým sa nedostanem do Calhau. Je jemná piesočná búrka, takže sopky, medzi ktorými Calhau leží len 12 kilometrov predomnou nevidno. Rovinatý chodník nie je nijak značený, jednoducho stačí kráčať po pobreží, z jednej strany v doprovode sopečných hôr vrátane Monte Verde a z druhej Atlantikom. Okrem pár drevených rybárskych lodí tu nič nepripomína život. Do Calhau prichádzam akurát v čase obeda, na ktorý mi bola odporučená reštaurácia Hamburg. Späť do Mindela má každú chvíľu vyraziť, no ponúkne sa mi aj kapverdsko-luxemburská rodina, ktorá to tam má namierené.
Ticho na východe ostrova je s Mindelom, ktoré je pre mňa druhé najrušnejšie mesto na Kapverdách, nezrovnateľné. Mindelo je kultúrnym centrom Kapverd, s mnohými barmi, živou hudbou a inými umeleckými vystúpeniami, či dokonca karnevalom brazílskeho typu vo februári. Cez deň sa tu zabavíš v krásnom múzeu CNAD, v dome Cesárie Évory, v replike portugalskej Belémskej veže, kultúrnom centre CCM. Večer môžeš navštíviť napríklad reštauráciu La Pergola alebo Dokas, či kultúrne centrum Bombu Mininu. Alebo sa len tak potulovať po uliciach, kde určite bude znieť nejaká hudba.
Deň 4: Kráter Cova a údolie Paúl, Santo Antão
Moje dobrodružstvo na ostrove svätého Antona sa nezačína kvôli logickým nedostatkom mojej spontánnosti najšťastnejšie, ale o tom som už viac písala inde. Dôležité je, že sa viem vynájsť, a ten zvyšok bude aspoň dobrý pre príbeh. S pomocou vodiča Natyho, ktorý si ma na pár dní adoptuje, sa ešte v ten deň dostanem z prístavného mesta Porto Novo do metropoly severu, ktorou je Ribeira Grande. Tu ma Naty presadí do collectiva svojho kamaráta, ktorý to má namierené späť do Porto Novo, no inou trasou. Počas nej ma asi v polovici vysadí, na vrchu vyhasnutého krátera Cova. Dám mu 2 eurá a vyrážam.
Na moje prekvapenie sa tu nachádza aj jemné turisické značenie, ktoré ma zvedie do kaldery, ktorá je dnes využívaná na poľnohospodárstvo. Prejdem po jej obvode a zrazu sa predomnou vynorí to, kvôli čomu som sem prišla. Tie krásne zelené strmé hory a chodníčky vedúce až do údolia Paúl, kde už na mňa čaká papájový džús z nedávnej úrody, ale aj boj o cestu naspäť do Porto Novo, ktoré ako som už písala nebolo najlepšie zvoleným miestom na moje dobrodružstvo. To som však ešte nevedela, že ostávam v dome jedného z členov kapely Cordas do Sol a navyše v deň narodeninovej oslavy...
Viac z mojich túlačiek sa ostrovom Santo Antão spolu s fotkami si prečítaj tu.
Deň 5: Stratená medzi cukrovou trstinou na Santo Antão
Aj keď je Porto Novo najväčším mestom, neoficiálnym centrom ostrova je Ribeira Grande na severe. Vďaka collectivos ponúka rýchlejšiu cestu do rôznych kútov ostrova. Keďže nechcem premárniť ani jeden deň, v dome Santa Barbara sa ubytujem veľmi rýchlo. Do batôžka hodím vodu, mikinu a papierovú mapu, ktorú mi Naty deň predtým požičal. On ma už čaká pred domom, aby ma nasadil na správne collectivo, ktoré bude míňať tie isté panorámy ako včera. Nesťažujem si, mohla by som sa na ne dívať stále. Vysadám z neho však skôr, vodičovi kričím stop pri pár domoch na pravej strane. God bless Mapy.cz, ktoré poznajú chodníčky aj týchto končín. Mapy.cz však kombinujem s papierovou mapou a cítim sa ako Russell z filmu Hore.
Už nie je všetko len zelené, pred očami sa mi menia farby. Žltú a oranžovú strieda ružová, tá sa čoskoro premení na zelenú. Terasovité polia tu už dávno nikto neobstarával, no beztak sem tam stretám dobytok alebo somára, ktorý akoby čakal na svoju ďalšiu šichtu. Z hrebeňa Delgadinho sa rozhliadam a zo všetkých strán ma obklopujú ostré vrcholy sopečných hôr. Prechádzam a hltám tie výhľady, atmosféru mi dopĺňa môj obľúbený horský playlist. Schádzam až do dedinky ukrytej v cukrovej trstine Figueiral de Cima a odtiaľ ďalej po ceste do Coculi a späť do Ribeira Grande. Stále sa to všetko javí ako sen.
Deň 6: Za jednou z najkrajších dedín sveta na Santo Antão
Neďaleko Ribeira Grande, kam sa už nedostaneš autom, leží medzi zelenými strmými horami skrytá pestrofarebná dedina, ktorú National Geographic pred pár rokmi zaradil medzi najkrajšie dediny na svete. Dedina Fontainhas je začiatkom jedného z najkrajších trekov, aký som kedy absolvovala (aj keď teda z opačnej strany, začínajúc v Cruzinha). Tento trek lemujúci pobrežie a útesy na severe ostrova Santo Antão má zhruba 10 kilometrov a spája niekoľko dedín o pár desiatkach obyvateľov venujúcich sa poľnohospodárstvu. Zo svojich terasovitých polí zvážajú úrodu do miest a na ďalšie ostrovy buďto sami alebo s pomocou oslíkov, keďže autom sa sem nedá ísť. Niektorí z nich si nechávajú svoje domy otvorené a radi ťa pohostia zalievanou kávičkou alebo niečim z poľa.
Je to trek, ktorý by mal podľa mňa každý raz za život absolvovať, pretože tá príroda a život v týchto končinách nemá obdoby. Trek nie je príliš náročný, až na pár etáp so strmšími výstupmi, no stále vedie po spevnenom kamenistom chodníku. Na jeho druhom konci, v dedinke Cruzhina, už dokonca v roku 2022 začínali rásť nové apartmány a hotely, ak chceš ešte lepší zážitok v objatí tejto prírody. Ale ztadiaľ je potom náročnejšia doprava, obzvlášť, ak chceš každý deň niečo objavovať, preto som ja ostala v dome Santa Barbara.
Deň 7: Dolina Xôxô
Z terasy Casa Xoxo sa rozjímam nad celou dolinou zatiaľ čo si zážitky predošlých dní zapisujem do malého notesu, ktorý stále nosím vo vrecku. Všetko okolo mňa je krásne zelené, no teplota sa so strácajúcim sa slnkom začína znižovať a tak výhľady vymením za moju izbu. Deň som strávila objavovaním tejto doliny, respektíve kopcov, ktoré ju lemujú. Rozbité koleno mi pripomína prašný kamenistý chodník, prepotené tričko zas neočakávané prevýšenia. Prázdna peňaženka realitu, že ak v Casa Xoxo nemajú terminál (čo asi nemajú, keďže aj najbližší bankomat je na druhej strane ostrova), tak asi ostanem bez strechy nad hlavou, no a napokon je tu ešte lístok na loď späť na Boa Vistu, ktorá vyplávala v predošlý deň (a nie o dva dni ako som chcela). Sedím, dívam sa na dolinu, a spomínam si na memoár Reinholda Messnera, z ktorého mi v hlave utkvel jeden odsek:
Mám za sebou už nesčetné tisícovky situací, kdy jsem si tuto větu opakoval, případně si namlouval, že i tentokrát se nakonec nějaké řešení najde. Život je prostě jednou tady a není na světě místa, kde by byl snadný, nicméně vždycky existuje nějaké východisko.
Tieto slová ma vždy pozdvihnú v akomkoľvek bode, keď sa cítim stratená, a aj teraz viem, že východisko z týchto situácií sa nájde. A ja sa po polroku naučím, že na Kapverdách sa nemám spoliehať na karty a poctivo si kontrolovať všetky papiere. A tiež mať Mapy.cz stiahnuté offline, lebo na väčšine ostrovov nie je pokrytie. To len taká nevyžiadaná rada.
Aj v tento deň sa nechám viesť chodníkmi, ktoré spájali terasovité polia na úpätí strmých hôr. Obchádzam Lombo de Pico, potom Locnu a prudkým kamenistým kopcom vystúpam do Fajã de Cima. Obydlia tu chátrajú, už dlho nevideli svojich obyvateľov. Aj keď som prešla takmer všetky ostrovy, aj naďalej ma udivuje, v akých nedostupných oblastiach tu ľudia dokázali žiť. Už s rozbitým kolenom ostúpim do Fajã de Baixo a ďalej do údolia Xôxô, kde sa vrátim do domu.
Ostrov Santo Antão sa dá prejsť aj osve, no pôsobí tu aj mnoho sprievodcov, ktorý ti ho radi ukážu. Okrem portugalčiny sa tu dá najčastejšie dorozumieť po francúzsky, no s rozvojom turizmu určite na popularite naberá aj angličtina. Keď sa na ostrov
vrátim, do svojho itinerára zaradím aj:
- údolie Cha de Morte a Curral das Vacas
- Tarrafal de Monte Trigo (výlety tam robí aj môj obľúbený kapverdský influencer Elzo Rodrigues)
- opustené letisko v Ponta do Sol
Deň 8: Turistika, plavba, Mindelo a čapované pivo
Ranná catchupa s výhľadom z terasy mi doplní sily na prvú polovicu dňa, ktorú strávim hľadaním krásneho vodopádu Cachoeira Gótxód neďaleko Casa Xoxo. Niekoľkokrát sa strácam, niekoľkokrát na mňa zašteká voľne pobehujúci pes, dokým sa lámavou kreolčinou neodvážim spýtať staršej pani na cestu. Stačí vraj len prejsť domom a potom stále rovno. Možno sa ocitnem v Narnii, kto vie, čo tieto chodníčky skrývajú. No ešte než pes dobrechá, ocitám sa pod tým vodopádom. To ešte neviem, že z tohto dňa to bude len jedno z mála dobrodružstiev.
Ďalšie na mňa čaká hneď po tom, ako zdvorilo odmietam 15 eurový taxík a presvedčím sa, že sa do Ribeiry Grande zvládnem vrátiť pešo, s dvomi batohmi. Pod horúcim poludňajším slnkom zabúdam na tú chladnú noc, ktorú som v údolí strávila, no kráčajúc v tomto krásne zelenom prostredí si človek ani neuvedomuje ako tá cesta plynie. V Ribeira Grande stíham ešte rýchly obed - dosiaľ som nevyskúšala kozí syr a grogue (rum z cukrovej trstiny) priamo tu na ostrove, takže výber je rýchly, rovnako ako cesta
collectivom späť do prístavu a ďalej na São Vicente.
Po krátkom oddychu späť v hosteli Simabo a riešení chybného lístka sa na ostrove stretám s mojimi krajanmi, ktorí celý čas išli doslova len o pár krokov predomnou a aj tak sme sa míňali. Zdieľame naše príbehy, ukazujeme si totožné fotky z miest, ktoré sme za posledné dni videli a testujeme pomedzi to gastronómiu, no hlavne čapované pivo v Simpatico Sports Bar v centre mesta (na ostrovoch čapované nie je moc bežné, pije sa kapverdská Strela vo fľaškách).
Deň 9 a 10: Plavba späť na Boa Vistu
Smerom zo São Vicente vyráža Dona Tututa v ranných hodinách, no na Boa Viste nebude skôr než o 24 hodín. V noci má totiž technickú zastávku na ostrove Sal (len 30 km od Boa Visty), ktorá potrvá 7 hodín. Počas nej oficiálne nie je dovolené ostávať na palube lode a aj keď príbehy, ktoré som počula, hovoria niečo iné, sama nocujem v meste Espargos neďaleko letiska. Len aby som o piatej ráno opäť vyrazila ku lodi, ktorá bude pokračovať v ceste na Boa Vistu. Kamarát, ktorý cestoval o týždeň neskôr, strávil túto noc na palube lode spolu s miestnymi bez problémov.
Za tri roky života na Kapverdách som podnikla niekoľko ciest po ostrovoch. Ak sa sem chystáš, určite ťa zaujmú najčastejšie otázky o cestovaní na Kapverdách. Ak chceš poradiť s plánovaním spojme sa cez Instagram alebo mail gavelucia@gmail.com. ♡ gave
